Moje šťastné číslo (Fejtón)

Moje šťastné číslo (fejtón)
 
V poslednom čase som si všimol, že viacerí ľudia z môjho okolia majú svoje šťastné číslo. Hoci nie som poverčivý, neodolal som a začal som po ňom pátrať aj ja. Do úvahy ich pripadalo viacero, no napokon sa stala mojím šťastným číslom sedmička. Toto číslo v mojom živote predstavovalo len šťastné chvíle. V júli, siedmom mesiaci v roku som sa narodil. Dve sedmičky sa nachádzajú v roku môjho narodenia.  S ďalšou sedmičkou som sa stretol na konci prvej triedy – mal som sedem rokov a vedel som ako–tak čítať i písať. Prešlo sedem rokov a úspešne som sa pretĺkol zo základnej školy na gymnázium. Tieto dôvody stačili na to, aby ovplyvnili moje rozhodnutie. Večer, vyčerpaný z mojich úvah o číslach, som napokon tvrdo zaspal.

Ráno som sa zobudil do môjho šťastného dňa - bolo siedmeho marca.
Plný radosti a bez obáv som len–tak stihol autobus. Cestou autobusom som rozmýšľal o dnešnom dni, ktorý bude plný šťastia, ktorý prežijem bez obáv zo skúšania. Z týchto mojich snov ma prebral už profesor dejepisu. Jeho známou infarkt metódou podľa dátumu ma vyvolal k tabuli. Ešte skôr, než som sa spamätal, uvedomil som si, že dnes je siedmeho tretí a sedem plus tri je desať, hodnota môjho poradového čísla v klasifikačnom hárku. Ani som nevedel ako, už som aj sedel na mieste so štvorkou. Môj šťastný deň sa začal neslávne, a tak aj pokračoval. Druhá hodina bola biológia. Do hrobového ticha, ktoré nastalo pri rozhodovaní profesorky, kto pôjde odpovedať, zaznelo: „Gáborík k tabuli!“ Hneď bolo všetko jasné. Žiaľ, iba mne nie.

S jasnou hlavou a päťkou v klasifikačnom som opäť sedel v lavici. Cez prestávku som sa len ťažko spamätával z predchádzajúcich dvoch hodín, ale pevne som dúfal, že šťastie sa v tento deň len omeškalo a určite príde. Mal som pravdu, prišlo, ale nie ku mne, no k mojej spolužiačke. Keď ju profesorka na fyzike vyvolala a ona sa pre chorobu ospravedlnila, znovu zaznelo, dnes už tretíkrát meno Gáborík. Keďže som fyziku včera doma videl iba z okna japonského rýchlika, frčiaceho rýchlosťou dvestopäťdesiat kilometrov za hodinu, aj to iba obal knihy, opäť prebehlo všetko hladko. Sedel som so štvorkou v lavici, cítiac sa ako elementárna častica zabudnutá niekde v kúte elektrického poľa. Štvrtá hodina prebehla bez väčších problémov, pretože to bola telesná výchova. Po nej som si povedal: „Prežiť už len jednu hodinu matematiky a konečne domov.“ Nikdy by som neveril, aká môže byť jedna jediná hodina dlhá. Hodiny sa vliekli strašne pomaly a jediným šťastím v tomto dni bol hlas zvončeka, ktorý preťal nekonečnosť času ukončením vyučovania. Keďže bolo siedmeho – môj šťastný deň, neprekvapilo ma, keď som prišiel na autobusovú stanicu päť minút po odchode autobusu.

Po príchode domov, psychicky a fyzicky vyčerpaný zo šťastia, ktoré ma celý deň prenasledovalo, som mohol pokojne skonštatovať: nenašiel som síce svoje pravé šťastné číslo, no mojím nešťastným číslom by mohla byť pokojne sedmička.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta
https://www.zones.sk/studentske-prace/slohove-prace/10577-moje-stastne-cislo-fejton/