Moje šťastné číslo (Fejtón)
Moje šťastné číslo (fejtón)
V poslednom čase som si všimol, že viacerí ľudia z môjho okolia
majú svoje šťastné číslo. Hoci nie som poverčivý, neodolal som a začal som po ňom pátrať aj ja. Do úvahy ich pripadalo viacero,
no napokon sa stala mojím šťastným číslom sedmička. Toto číslo v mojom živote predstavovalo len šťastné chvíle. V júli, siedmom mesiaci
v roku som sa narodil. Dve sedmičky sa nachádzajú v roku môjho narodenia. S ďalšou sedmičkou som sa stretol na konci prvej triedy – mal som
sedem rokov a vedel som ako–tak čítať i písať. Prešlo sedem rokov a úspešne som sa pretĺkol zo základnej školy na gymnázium. Tieto
dôvody stačili na to, aby ovplyvnili moje rozhodnutie. Večer, vyčerpaný z mojich úvah o číslach, som napokon tvrdo zaspal.
Ráno som sa zobudil do môjho šťastného dňa - bolo siedmeho marca. Plný radosti a bez obáv som len–tak stihol autobus. Cestou
autobusom som rozmýšľal o dnešnom dni, ktorý bude plný šťastia, ktorý prežijem bez obáv zo skúšania. Z týchto mojich snov ma prebral už
profesor dejepisu. Jeho známou infarkt metódou podľa dátumu ma vyvolal k tabuli. Ešte skôr, než som sa spamätal, uvedomil som si, že dnes je
siedmeho tretí a sedem plus tri je desať, hodnota môjho poradového čísla v klasifikačnom hárku. Ani som nevedel ako, už som aj sedel na
mieste so štvorkou. Môj šťastný deň sa začal neslávne, a tak aj pokračoval. Druhá hodina bola biológia. Do hrobového ticha, ktoré nastalo
pri rozhodovaní profesorky, kto pôjde odpovedať, zaznelo: „Gáborík k tabuli!“ Hneď bolo všetko jasné. Žiaľ, iba mne nie.
S jasnou hlavou a päťkou v klasifikačnom som opäť sedel v lavici. Cez prestávku som sa len ťažko spamätával z
predchádzajúcich dvoch hodín, ale pevne som dúfal, že šťastie sa v tento deň len omeškalo a určite príde. Mal som pravdu, prišlo, ale nie
ku mne, no k mojej spolužiačke. Keď ju profesorka na fyzike vyvolala a ona sa pre chorobu ospravedlnila, znovu zaznelo, dnes už tretíkrát meno
Gáborík. Keďže som fyziku včera doma videl iba z okna japonského rýchlika, frčiaceho rýchlosťou dvestopäťdesiat kilometrov za hodinu, aj
to iba obal knihy, opäť prebehlo všetko hladko. Sedel som so štvorkou v lavici, cítiac sa ako elementárna častica zabudnutá niekde v kúte
elektrického poľa. Štvrtá hodina prebehla bez väčších problémov, pretože to bola telesná výchova. Po nej som si povedal: „Prežiť už
len jednu hodinu matematiky a konečne domov.“ Nikdy by som neveril, aká môže byť jedna jediná hodina dlhá. Hodiny sa vliekli strašne pomaly
a jediným šťastím v tomto dni bol hlas zvončeka, ktorý preťal nekonečnosť času ukončením vyučovania. Keďže bolo siedmeho – môj
šťastný deň, neprekvapilo ma, keď som prišiel na autobusovú stanicu päť minút po odchode autobusu.
Po príchode domov,
psychicky a fyzicky vyčerpaný zo šťastia, ktoré ma celý deň prenasledovalo, som mohol pokojne skonštatovať: nenašiel som síce svoje pravé
šťastné číslo, no mojím nešťastným číslom by mohla byť pokojne sedmička.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta