Vzťah rodičov k postihnutému dieťaťu (Komentár)

Vzťah rodičov k postihnutému dieťaťu (Komentár)

Na úvod by som rád vysvetlil, že táto téma, ktorú som začal v úvahe s rovnakým názvom ma inšpirovala vytvoriť akési väčšie dielo.
Nazvime to dajme tomu, akýsi seriál úvah a komentárov. Vždy pôjde najprv úvaha, potom moje osobné vyjadrenie k tejto téme. Úvahy budem písať takým spôsobom, ktorý priblíži daný problém všetkým ľuďom. V nadpisoch označených (komentár) bude vždy nasledovať moje osobné vyjadrenie. Tak sa pustime do toho!

V príspevku o rodičoch som spomínal akési rozdelenie situácií, ktoré sa odohrajú pri narodení postihnutého dieťaťa. Ja spadám do situácie číslo 2, keď jeden z rodičov opustí rodinu. V mojom prípade to bol otec. Stalo sa to, keď som mal asi pol roka, keď odišiel od mamy so slovami: "ja slepé dieťa vychovávať nebudem!" Výrok to bol nepekný, ba priam hnusný a škaredý. Aké to mohlo byť bolestiivé pre moju mamu, keď niečo takéto začula? Opustí ju jej partner, v ktorom hľadala podporu, pomoc pri výchove mňa a mojej zdravej sestry? Môžme povedať, že je šťastie, že neboli manželmi. Ktovie aké trápenie by jej spôsobil pri rozvode. Dnes sa môžem len dohadovať, čo spustilo takúto reakciu zo strany môjho otca. Bolo to náhle si uvedomenie si faktu, že bude mať "iné" dieťa, nebude to vytúžený zdravý syn? Možno nevedel, ako sa k tomu všetkému postaviť, ako zvládať takéto dieťa, ako ho vychovať? To nikto nevie, nakoľko sa na nás neprišiel pozrieť vôbec. Môžem slobodne prehlásiť, keby som ja nešiel za ním, tak by som ani nevedel ako vyzerá(popis kamarátky), aký má hlas, jednoducho všetko. Nešiel som za ním s cieľom domáhania si akýchsi peňazí(myslel si, že idem kvôli výživnému),. Šiel som tam len kvôli jednému slovu. Poznanie. Poznaniie je to, čo ľudí najviac obohacuje, alebo aj zraňuje. Obohotilo ma v tom, že viem, že existuje, žije, relatívne sa mu darí, aj keď sa to o jeho práci povedať rozhodne nedá. Veď uvážte, že 50 eur na dve deti(výžiivné) asi nebude bohvie čo. Vždy keď vidím v televízii v súdnej sieni, ako priznávajú deťom stovky eur výživného, nedá mi to sa nezasmiať. Aký priepastný rozdiel!

Či ľutujem, že odišiel? Určite áno. Mojej sestre nechýba vôbec, ani si na neho nespomenie, ako by ani nejestvoval. Ja som na tom inak. Ako som začal chodiť na strednú školu v mieste môjho bydliska, jednoducho mi nedá. Vám by to dalo, keby ste vedeli, že je od vás vzdialený 10-15 minút autobusom, popritom vás vôbec nepríde pozrieť? Človeka to jednoducho láka sa vydať za tým poznaním. Za poznaním samého seba, svojeho "ja", svojej identity. Po stretnutí s ním, nemôžem povedať nič jednoznačné. Doteraz som nenašil žiadnu podobnosť medzi mnou a ním. Akurát tú fyzickú, nakoľko som celý po ňom. Čo sa týka rozumových schopností, myslím, že na tom som lepšie. Cítim to. Teraz môže len ľutovať, že opustil "postihnuté" dieťa. Určite počuje od ľudí, čo zo mňa je. Určite ho to zaujíma, aj sa zaujíma. Takže posolstvo pre takýchto rodičov zostáva stále nemenné a rovnaké. Nikdy neopúšťajte svoje postihnuté deti. Nikdy neviete, čo z nich vyrastie.
ZONES.SK - Zóny pre každého študenta
https://www.zones.sk/studentske-prace/slohove-prace/10669-vztah-rodicov-k-postihnutemu-dietatu-komentar/