Úvaha o jeseni neskorej

Úvaha o jeseni neskorej 

Toto je jeseň môjho života. Nie, dôchodca nie som. Ide iba o jeseň, ktorá sa v mojom doterajšom krátkom(dúfam, že ešte dlhom) živote opakuje a opakovať bude so železnou pravidelnosťou. Matička príroda to tak skvele zariadila. Jeden a ten istý cyklus. Kol dokola. Nezadržateľne. Neovplyvniteľne. Ako tie listy a gaštany, ktoré ti s istotou padajú na hlavu.

Jesenné prázdniny

Pre niekoho možno divný, neidealistický, nezvyčajný pohľad na toto obdobie. Básnik nie som, romanticky, idilicky, kvetnato opisovať neviem. Sotva vidím na krásne zožltnuté a rôznymi farbami hrajúce listy, na konáre, ktoré s nevôľov púšťajú svoje deti na zem, do prašných ciest, kde ich ušľapú kroky ľudské.

Prejdime ku mne. Jeseň je v podstate pekná, vrámci možností. Kým nezačne pršať a osamelý nevidomý pútnik perfektne nezmokne na ceste do/zo školy. Nenosím ani kapucu, ani dáždnik. Zo zásady. Bránilo by to mojej orientácii. V elektrickom stĺpe, alebo zrazený nahnevaným kamionistom byť zrovna nechcem. Toto je daň. Voda jesenná, stekajúca po mojich všetkých veciach. Ups, nové učivo. Dopíšem neskôr.

Celé to začína cestou do školy. Keď neprší, chvalabohu, chodníky sú suché. Ak nebodaj áno, počuť ako sa po ceste šinú autá, kamióny, autobusy s mokrými kolesami. Po škole je to očakávanie dažďa, aby som sa mohol uvelebiť k nejakej peknej, alebo napínavej knihe. Ak prší celý víkend, tak je skvelý spánok zaručený. Ten pravidelný klepot dažďových kvapiek o odkvap má neuveriteľnú moc. Klep. Klep. Klep.