„Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať.
Skryjú tvoju tvár, vlhkú od potu a
sĺz.
Môžu pritúliť, zachrániť a zahriať.
Ale aj priložiť prsty na hrdlo a stisnúť.“
(úvaha)
Domov. Navonok celkom jednoduché slovo. Dve samohlásky, tri spoluhlásky. Domov. Slovo, ktoré by chcel mať vo svojom slovníku každý. Slovo, ktoré nenájdeme v slovníku cudzích slov. Hľadal som, no bez úspechu. Skôr by sme ho mohli hľadať v synonymickom slovníku a hneď by sme sa zrejme dozvedeli hĺbku tohto jednoduchého krátkeho slova.
Čo vlastne znamená? Prečo vlastne existuje? Je to obytný dom, či je to niečo iné, nehmotné?
Pamätám si na časy svojho útleho detstva, kedy sme chodievali po návštevách, svadbách, obchodných centrách a mal som toho plné zuby. Avšak, keď som cítil, že už mi je ťažko, tak som začal trucovať, začal som pri nakupovaní spomaľovať a rozprával som o tom, ako ma daná činnosť nebaví a už-už som chcel ísť domov. Prišli sme domov, ľahol som si do postele a po chvíli bolo počuť iba hlasné odfukovanie spod periny. Domov je v skutočnosti niečo viac, než iba nejaká posteľ.
Domov je miesto, kde máme svojich najbližších, rodinu i priateľov. Môžeme s nimi zdieľať svoje city, nálady, zážitky, pokušenia i rôzne problémy, s ktorými si sami nevieme poradiť.
Pokiaľ vznikajú hádky medzi rodičmi, istotne to je nepríjemné pre každého člena rodiny. Veď čo môže byť príjemné na slovných urážkach, či možno na domácom násilí?! Práve v takejto situácií sa človek cíti viac doma medzi svojími priateľmi než v skutočnom domove, pretože kde sú hádky, tam nie je harmónia. Tam, kde nie je harmónia, niet pochopenia.
Miesto, ktoré chceme nazývať domovom by nám malo poskytovať hlavne ochranu a starostlivosť, ktorú neskôr v dospelosti budeme schopný poskytnúť svojím rodičom a budeme im vedieť podať pomocnú ruku tak, ako ju oni podali nám. Spomenul som si aj na jedného bezdomovca, ktorý prespával na jednej ulici v Košiciach, schúlený v kartóne už celkom vymrznutý. Ponúkol som mu pomoc, ktorú nežiadal a pýtal som sa ho, prečo nebýva v azylovom dome. On tvrdil, že tam byť nemôže a ani nechce kvôli bitkám, ktoré boli na dennom poriadku a preto ostal radšej na ulici. Nie je žobrák, ale pomoc prijíma.
Myslím si, že každý človek má svoj domov, ba dokonca aj bezdomovec, ktorý má určite svojich priateľov. Nepotrebuje azylový dom, vyspí sa hocikde a s istotou, že ho nik nebodne nožom pre jedlo. Domov nachádza vonku, vo svete, kde sa stále nájdu dobrí ľudia, ktorí mu pomôžu a ponúknu mu jedlo, či rannú kávu. Hoci si to niekedy ani neuvedomujeme, ale možno práve my sme súčasťou domova niekoho ďalšieho. Koho?