Je sobota poobede. Každý člen rodiny upratuje dom a neporiadok, ktorý sa nahromadil počas týždňa. Ja som si vybrala najľahšiu prácu - usporiadať fotografie. Ako som tie fotografie monotónne ukladala, zrazu som sa ako zázrakom ocitla na čarovnom krásnom mieste, ktoré som odniekiaľ poznala. Najčudnejšie bolo, že som sa nad týmto miestom vznášala.
Prestala som premýšľať nad tým, ako je to možné a sústredila som sa na more, ktoré vo mne vyvolalo pocit nekonečna a slobody. Jeho farba bola ako nebo počas slnečných dní, ale čím viac sa vzdiaľovalo, menilo farbu na výrazne tyrkysovú. Ostrovčeky uprostred mora trucovali, lebo chceli byť jedinečné. Vytvárali najrôznejšie tvary, aby si ich pozorovateľ všimol. Boli veľmi pyšné, nechceli patriť k obyčajnej pevnine. Stromy, ktorých na ostrovčekov nebolo príliš veľa, elegantne dopĺňali krásny obraz nakreslený prírodou.
Vo vzduchu bolo cítiť soľ a keď som sa prudko nadýchla, soľ mi akokeby rezala
moje čuchové zmysly. Počula som, ako more udiera do skál. Chcelo im ukázať, kto je tu pán. A čajky? Tie sa nestarali o nič. Lietali
si sem a tam. Ale keď ma zbadali, začali lietať nízko. Zvuky, ktoré vydávali, boli zosúladené s morom. Vietor sa pohrával s korunami a
niekedy sa prechádzal pred čajkami, ktoré ho nevnímali. Bolo mi príjemne teplo. Žeravá pyšná hviezda, ktorá mi svietila na chrbát, ma
občas pošteklila aj na tvári.
Obraz, ktorý som mala pred očami a ktorý by nenakreslil ani ten najlepší
maliar, sa mi začal rozmazávať, akoby bol pokojnou vodou, do ktorej niekto hodil kameň. Vtom som počula mamin hlas, ako po mne niečo
kričí. Otvorím oči a v ruke vidím fotografiu, ktorá sa odrážala mojim ,,videnie“. A keď som zdvihla svoj pohľad, videla som nahnevanú
maminu tvár. Ajaj, zaspala som!