Aha, len sa zahľaďme na túto krajinu, do očí nám vbije hneď čarokrásny svet. Vodopád ako ligotavý tajnostkár, nedá nám hneď vycítiť, čo sa v ňom ukrýva. Jeho krištáľové prúdy strmých vôd narážajú na veľké zavalité kamene. Zurčiaci vodopád v nás prebúdza chlad, no zároveň nás hreje svojimi tajomstvami, ktoré sú ukryté v ňom. Šum vodopádu je ako dunivá hudba, ktorá v nás prebúdza neistotu. A uprostred ničoho, uprostred veľkej dunivej vlny, sa spoza skál vynára mostík, ktorý ešte stále vonia za smrekovým drevom.
Celý les rozvoniava machom, trávami a kvetinami, ktoré cez svoju bránu nechcú prepustiť slnečné lúče, no aj keby veľmi chceli, nepreniknú cez mohutný stromový štít. Cítime, ako nás konáre hladia po tvárach a zároveň cítime príjemný chlad lesa a hrejivé tóny spievajúceho potoka. Uprene sa pozeráme na malebnú krajinu vôkol nás, od ktorej nemôžeme odtrhnúť zrak. I keď tiene stromov odrážajúce sa v potoku v nás prebúdzajú neistotu, keď sa pozrieme na belasú oblohu, pocit chladu v nás opadne a cítime sa byť slobodní ako v rozprávke.
Vôňa ihličia, machu a kvetín nám postupne stúpa do celého tela a my v sebe cítime akési studené a voňavé prúdenie vzduchu spôsobene ľahkým spievaním vetra. A zrazu začína byť tok dunivého vodopádu silnejší a mohutnejší, čo s prímesou vôní lesa chutí sladko a neodolateľne. K tomu ešte ľadové kryštáliky zurčiaceho ľadového vodopádu, ktoré nám s krehkosťou stekajú dole tvárou a zanechávajú na našej tvári ľadové kryhy.
No čas beží neúprosne a my sa musíme od toľkej nádhery odtrhnúť. Ešte na okamih zazrieme zurčiaci vodopád a zrazu sa z neba spustia šnúrky strieborného dažďa, ktoré nám bránia ďalej sa dívať na nádheru zurčiaceho vodopádu, ktorý sa pred nami zatvára . A nám nezostává nič iné, len pred toľkou nádherou utiecť a vrátiť sa k nej neskôr.