Príhovor na pohreb

Pohrebný príhovor

Smrť kresťana by mala byť dňom jeho vstupu do neba. Celý pozemský život je dobou dozrievania pre tento veľký okamih, v ktorom sa začne náš večný život. Ak je človek v podstate zameraný na plnenie Božej vôle, ale ne je v tom dôsledný, nesnaží sa o dozretie v dokonalú lásku a v takom okamihu sa postaví skrze smrť pred Božiu tvár, Boh mu umožňuje „očisťovanie“.

Určitým moderným prirovnaním pre očistec by mohol byť „inkubátor“. Dieťa sa zvyčajne rodí v takom stave zrelosti, že je schopné života v spoločenstve lásky svojich rodičov. Ak sa však narodí „nezrelé“ - ocitá sa v ťažkej situácií: na jednej strane už opustilo prostredie v ktorom by mohlo dozrievať, na druhej strane nie je v stave žiť v spoločenstve rodičov... Aby nemuselo zahynúť, tak starostlivá múdrosť lekárov vymyslela inkubátor možnosť dozrievania. Pre dieťa je to však neprirodzené a nepríjemné prostredie, chýba mu predovšetkým teplo materinskej lásky - ale práve preto, aby ju mohlo mať musí v tomto nepríjemnom prostredí dozrieť... 

Keď by sme verne spolupracovali s Božou milosťou, mali by sme byť v deň našej smrti zrelí pre nebo. Pokiaľ tomu tak nie je, musíme dozrievať v láske v tomto nepríjemnom prostredí: mimo pozemského života, ale i mimo spoločenstva s Bohom. Podobne ako dieťa v inkubátore si nemôže pomôcť samo, ale je odkázané na starostlivosť druhých, tak i duše v „očistci“ sú v tomto svojom stave bezmocné a ak majú dozrievať vo svojej láske k Bohu, sú odkázané na „dávky“ jeho milosti, ktoré im môžu vyprosovať ich bratia a sestry v putujúcej alebo v oslávenej Cirkvi. Preto Cirkev denno-denne pamätá na svojich zomrelých členov, preto sa modlievame za svojich zomrelých... (Mons. F. Rábek: Eschatológia, téma duchovnej obnovy)

Osvojiť si túto pravdu znamená výjsť na pomoc dušiam ktoré sú v očistci.
Musím spomenúť istého muža, ktorý zomieral na rakovinu. Očakával svoju smrť a tak hovoril každému, kto ho prišiel navštíviť: „Moja smrť je blízko. Ak ma máte radi, nenoste mi na pohreb ani kvetý ani vence. Dajte radšej sláviť Božskú liturgiu za moju dušu, radšej sa za mňa pomodlite...“

Bola to múdra prosba, ktorá zaiste vyvrela z poznania, že sa čoraz viac rozširuje tento pozemský prejav nasej lásky k nebohému na úkor tých nadprirodzených. Dnes, keď sa lúčime s našou nebohou sestrou (meno), ak ju máme radi, prejavme svoju lásku tým nadprirodzeným spôsobom: modlitbou, obetovaním Božskej liturgie. Jedine toto jej môže pomôcť, ak je to potrebné, dozrieť pre večné spoločenstvo s Bohom. Amen.