Horiaci vlak

Horiaci vlak

Prechádzam tmavou nocou. (Veď aká iná ako tmavá môže byť?) Ťažkopádne sa posúvam a prekračujem vlastné nohy. Brodím sa v tmavom blate čiernoty (ak toto bolo dobre zlé prirovnanie) a nenávidím ten šuchot lístia pod nohami. Pozriem vpravo. Týči sa tam skleslá stará vlaková stanica s rozbitými oknami. (Toto je určite na Slovensku.) Bojím sa ísť bližšie, lebo odtiaľ počujem zvláštne zvuky. (Hej, určite je to na Slovensku.)

Očami teda radšej rýchlo prebehnem po koľajniciach, ktoré akoby sa tiež snažili utiecť od tej hrôzostrašnej stanice, no tie zvuky ich tam držia a nechcú pustiť. (Ach, tento text ma deptá. Prečo som ho, ja blázon, začal čítať... ) keď som konečne potichu pohľadom prešiel až na viditeľný koniec oceľových ciest, mihlo sa tam svetlo v tej čiernej temnote. (nemohol by tento autor písať trochu zrozumiteľnejšie? Toto je hrozné.)

Svetlo ma k sebe ťahalo, vábilo, akoby chcelo, aby som podišiel bližšie. (To je určite niečo zlé! Nechoď tam!) Najprv som len nesmelo vykročil jednou nohou. Neskôr som si uvedomil, že už bežím a naťahujem ruky, aby som bol pri tom hrejivom svetle čo najskôr. Bežal som cez kríky, ktoré som v tej tme uvidel, až keď som už cez ne preletel. Padol som na kolená. (ja som vravel, nech tam nejde.) Moje hrejivé svetlo spásy sa zmenilo na ničivý oheň, z ktorého sem-tam vyčnieval vlak. Sledoval som to a nevedel som sa pohnúť.

Plamene sa načahovali za oblohou a všetkým naokolo ukazovali, aké veľké už narástli. Aj stromom prečnievali konáre, akoby ruky, ktoré sa ťahajú za teplom. No ako všetky – popália sa. Z časti vlaku, ktorá bola ku mne najbližšie, vykukla ľudská hlava. Svetlo, ktoré mi ponúkal oheň, bolo síce matné, no ja som aj tak mohol vidieť, že tá hlava sa usmieva. Plamene sa spolu hrali, alebo možno len súťažili o to, ktorý vyskočí vyššie. Aj ja som mohol cítiť pálenie na tvári, no hlava zostala nehybná.

Uškrnutá a nehybná. (To je psycho.) Prenikavý smiech mi udrel do uší a hlava zmizla v čiernej komnate. Z častí vlaku, ktoré som videl, som mohol len usúdiť, že to bol nákladný vlak. Viac, ako ten červený kráľ s dlhým jazykom predo mnou, ma teda hrial pocit, že vo vlaku zrejme nikto nebol. (Uff, ešteže tak.) Jediné, čo sa dalo dobre rozoznať, boli kovové kolieska, ktoré tvorili trón pre toho horúceho kráľa. Takto ale vyzerali len ako kárička, ktorá nesie na svojom chrbte slnko. Teraz som padol už aj z kolien. Ležal som už na chrbte.

Poslednýkrát som sa obzrel smerom k teplu. Až teraz som spoznal kabínu rušňovodiča. Vtedy ma naposledy zložil piskľavý smiech, ktorý vychádzal z vlaku, a to som už nevládal nič iné, len vziať telefón, popamäti vyťukať 1, 1, 2 a z posledných psychických aj fyzických síl pomaly zašepkať „Pomoc.“ (Uff, ja len dúfam, že nezomrel, chudák. No nič, idem si ja radšej zahrať futbal. Toto bolo na mňa veľmi deprimujúce.)