Zóny pre každého študenta

Z hmlistých spomienok sa vynoril hroch poznania

Z hmlistých spomienok sa vynoril hroch poznania

Spomienky. Dobré aj zlé, výrazné aj slabšie, skutočné i vymyslené. Spomienky napĺňajú našu myseľ a formujú nás do tvaru, ktorý sotva niekto dokáže predvídať. Deň za dňom nám pribúdajú nové, staré sa vytrácajú a tento proces prebieha neustále a stále odznova. Naše spomienky cirkulujú a len tie najvýraznejšie sa usadia na dne tej časti nášho vedomia, ktorú dokážeme využívať. A využívame ich dennodenne, či si to uvedomujeme alebo nie.

Každý z nás má isto určitý súbor pekných spomienok, záznamov chvíľ, ktoré pre nás boli výnimočnými a chceme si ich uchovať v pamäti navždy. Môžu to byť chvíle strávené s našimi milovanými, spomienky na miesta, ktoré nás očarili, či činnosti, ktoré nás výrazne obohatili. Najradšej by sme si ich prehrávali v hlave znovu a znovu, aby sme sa mohli aspoň na chvíľočku vrátiť tam, kde bolo všetko také úžasné. Tieto spomienky nám pomáhajú prekonať bolesť, zahnať strach a vypäť sa k výkonom, ktoré sa nám na prvý pohľad zdajú byť nad naše sily. 

Samozrejme, nevyhneme sa ani negatívnym spomienkam, spomienkam, ktorým dominuje smútok a bolesť. Nachádzame v nich nepríjemné zážitky, či dokonca desivé momenty, ktoré odmietajú opustiť našu myseľ a musia sa nám stále pripomínať. Tieto spomienky nás dokážu rozplakať, dokážu nás prinútiť kričať, môžu nám brániť aj v tých najjednoduchších činnostiach.  

Sme však ľudia a ako ľudia aj zabúdame. Zabúdame stále, v každej jednej sekunde náš mozog filtruje nepotrebné informácie a sprístupňuje nám len tie, ktoré považuje za podstatné. A spomienky sú v tomto výnimočne zákerné. Je jasné, že každá spomienka časom vybledne, ako film, ktorý bol prehrávaný príliš často, či obraz na stene, ktorý vybledol od príliš ostrého slnka. Spomienky sa časom zahmlia, my sami si ich prispôsobíme, zidealizujeme si pozitívne, negatívnym pripíšeme ešte zopár negatívnych vlastností, a čo je najdôležitejšie, nahovoríme sami sebe, že takto to skutočne bolo a toto je pravda. Nemôžeme si vybrať, ktoré spomienky ostanú a s ktorými sa môžeme raz a navždy rozlúčiť. Najčastejšie sa však stáva, že spomienky, ktoré by sme si najradšej zachovali zmiznú neuveriteľne skoro, tak rýchlo, až nás to zarmúti. A naopak, množstvo strašných a bolestivých chvíľ v našej mysli ostane jasných a zreteľných ako v deň, kedy sa nám to stalo. Je to nesmierne kruté, ale pravdivé, ba čo viac, je to aj neuveriteľne logické.

Spomienky nás výrazne ovplyvňujú, či sme si to ochotní pripustiť alebo nie. Ohýbajú naše konanie na základe prežitého a vytvárajú životnú skúsenosť, niečo v dnešnom svete mimoriadne cenené. Pri pozitívnych zážitkoch nepotrebujeme takú silnú spätnú väzbu. Fakt, že si necháme ujsť určitú pozitívnu možnosť je totiž obvykle menej nebezpečný, ako možnosť, že by sme si vybrali zlú. Preto sa nám negatívne skúsenosti a zážitky zakorenia v mysli oveľa hlbšie. Je to v podstate obranný mechanizmus našej mysle pred ďalšími zraneniami, ktoré by sme si mohli neopatrným konaním spôsobiť. 

Spomienky vytvárajú to, čím sme. Ja osobne si myslím, že si pamätáme vlastne všetko, s čím sme sa na tomto svete stretli. Je to nikde v hĺbke našej mysle, iba my sa k tomu nedokážeme dostať. Možno keby sme sa dokázali viac snažiť a využiť väčšiu časť našej mozgovej kapacity, nerobili by sme toľko chýb, neopakovali by sme niečo, čo sa už raz ukázalo ako zlé. Platón veril, že myslenie ako také je v podstate iba spomínanie si na veci, ktoré naša rozumová duša už spoznala vo večnom svete ideí. Poznanie teda skutočne môže byť tým hrochom, ktorý sa vynorí zo zahmlenej hĺbky nášho myslenia, možno aj vtedy, keď to najmenej čakáme, či už v podobe intuitívneho poznania ako to vnímal Platón, alebo v podobe životnej skúsenosti, konceptu pravdepodobne väčšine z nás o čosi bližšom. Príde k nám, prekvapí nás, a počká, ako sa ním vysporiadame. 

Pošleme ho späť do hlbín našej mysle? Obrátime sa mu chrbtom v návale pýchy, mysliac si, že my sme aj tak lepší? Rozhodneme sa zahodiť možnosť získať cenné vedomosti len preto, že nedokážeme úplne pochopiť, ako sme sa k nim dopracovali? Alebo ho prijmeme, ako hosťa síce nečakaného a mierne atypického, ale predsa len pozitívneho? Odvážime sa využiť aj takýto prameň, neistý, no možno výnimočne hodnotný? Voľba je len a len na nás. Denne sa zrejme podvedome rozhodujeme pre druhú možnosť a konáme na základe našich skúseností a záverov z nich vyvodených. Je to pre nás dobré. Bolo by nesprávne a hlúpe obracať sa chrbtom k minulosti a zatracovať ju len preto, že nebola práve pozitívna. Práve negatívna minulosť nám totiž môže dať najviac, aby sme vedeli, aké chyby už boli spravené a čo by sa dalo spraviť inak a lepšie. 

Neobracajme sa minulosti, spomienkam a hrochovi poznania z nich vychádzajúceho chrbtom. Učme sa na vlastných chybách, ale pamätajme si, že hlupák sa učí na vlastných chybách,  no inteligentný človek sa učí na chybách iných.

Zones.sk – Najväčší študentský portál
https://www.zones.sk/studentske-prace/slohove-prace/13974-z-hmlistych-spomienok-sa-vynoril-hroch-poznania/