Alegória Európy

Alegória Európy

S povzdychom sa posadil na chladnú dlažbu a pretrel si unavené oči. Natiahol sa dopredu a sklamane si prezrel obsah husľového puzdra. Zbadal v ňom celkom slušné množstvo dvojfarebných okrúhlych mincí, dokonca i jednu malú zlatavú mincu. Prekvapene ju zobral do skrehnutých prstov a začal si prezerať najprv jednu a potom aj druhú stranu, na ktorej sa ešte dalo rozpoznať dvojciferné číselko. Neveril, že takúto mincu ešte niekedy v živote uvidí.

Unavene prehrnul aj kôpku ostatných  a pohľadom odhadol ich hodnotu. Nič moc. Naplnil si nimi vrecká a stiahol si z rúk otrhané rukavice s odstrihnutými prstami. Hodil ich do puzdra, položil na ne staručké husle a slák a natiahol si hrubé vlnené palčiaky. Bolo ešte svetlo a do večera ďaleko, ale už nevládal. A okrem toho, bol piatok a podľa poslednej regule z Bruselu skrátený deň, takže kto by čo asi robil v meste. 

Zbalil si veci, dopil posledný kúsok už vychladnutého čaju a zahľadel sa do termosky. Postavil sa a váhavým krokom sa vydal dolu vlhkou, šedivou ulicou. Pohľadom prechádzal kedysi honosné zdobené fasády, z ktorých pestrých farieb zostala už len akási neurčitá odlupujúca sa šeď. Sledoval drobiace sa murivo a popraskané dlaždice. Nazeral do výkladov, no nachádzal väčšinou iba smutné vytlčené okná zabité doskami.

Minul posledný obchod, obchod, ktorý si z detstva pamätal. Spomínal si na to nespočetné množstvo časopisov, zo všetkých kútov sveta, alebo aspoň tak sa mu to vtedy zdalo. Spomínal si, ako po jednom  z nich tak veľmi túžil Bol na ňom obrázok vysmiateho černocha, asi päťdesiatnika, ktorý sa tváril, akoby celý svet bol proste gombička. Nemohol ten časopis nikdy mať a zjavne ani nikto iný, pretože po niekoľkých mesiacoch vo výklade už obraz vybledol a aj mužov úsmev akosi povädol. Potom začali zatvárať čoraz viac obchodov a dnes tu predávali najpotrebnejšie veci, potraviny a základné oblečenie. A niekedy aj čínske hračky, spomenul si. Dávno nevidel čínske hračky. 

Strčil si ruky do vreciek a zavadil o mince, svoj celodenný zárobok. Na prvý pohľad by sa to mohlo zdať veľa, kedysi to asi bola aj pravda, ale kde boli teraz tie časy! Najradšej by ich predal do zberných surovín, no čo by za ne dostal, zamyslel sa. Akurát rovnako bezcennú kôpku plieškov či hrsť malých papierikov. Papieriky si však ľudia držali doma a málokedy ich využívali. Papieriky boli vzácne. Ale vôbec, isto existoval nejaký zákon z Bruselu, ktorý zakazoval takúto činnosť.

Však na čo ešte nevymysleli zákon? Na pouličné hranie, spomenul si a on tomu stále nedokázal uveriť. Brusel riadil snáď každú možnú činnosť či živnosť, od veľkovýroby galoší po nenápadnú prostitúciu, no pouličné hranie stále zostávalo nedotknuté. Pouliční žongléri a artisti však toľko šťastia nemali a ich éra sa skončila minulý týždeň. Bolo mu ich ľúto. Keď si však poťažkával obsah svojich vreciek, prepadla ho smutná myšlienka, že možno bude musieť čoskoro skončiť aj bez smernice. Turisti už prakticky prestali existovať, zostali domácimi, a domáci od Kyjeva po Londýn nemali plieškov na rozdávanie, o papierikoch ani nehovoriac. 

Preblúdil kľukatými uličkami mesta a vynoril sa na okraji širokej cesty. To vtedy dávno, ešte pred iracko-afagnskou ropnou krízou, v čase konjunktúry automobilového priemyslu, sa stavali obrovské cesty. V nekončiacom boji o biopalivá sa však začali využívať iba čisté motory, do ktorých po chvíli prestalo byť čo tankovať, keďže dotácie poľnohospodárom boli bleskovo stiahnuté na záchranu čoraz prehnitejšieho finančného sektora. Ktorý aj tak padol, pomyslel si sucho, padol, a strašne dávno, pretože žiadnu z týchto udalostí si už nepamätal. 

Prišiel na zastávku autobusu. Mohol ísť peši, autobusy boli veľmi drahé, no nedokázal sa ubrániť túžbe po tom pocite. Pocite akejsi zvláštnej slobody, ktorú neodkázal popísať, pocite slobody napriek stiesnenosti a najrôznejším pachom, napriek faktu, že autobus nikdy nezastavil tam kde chcel on, ale vždy sa doterigal až na najbližšiu zastávku. Po čase pred sebou zbadal autobus, kedysi azda červený, teraz smutne špinavý, s oknami poistenými pevným drôtovým pletivom. Pozostatok z demonštrácií, prebehlo mu hlavou. Tie si pamätal dokonca aj on. Bol vtedy malé dieťa a rodičia ho vzali so sebou na námestie, kde stálo toľko ľudí a kričali spolu jedným hlasom, až kým neprišla ďalšia obrovská skupina, pustili sa do bitky a hoci si už nepamätal, kto vyhral, vedel, že ho rodičia už nikdy takto na námestie nevzali a on to dlhé roky nedokázal pochopiť. 

Nastúpil dnu a podal vodičovi hrsť mincí. Cesta bola rozbitá a pach zvláštny, ale on cítil, že ten pocit mu predsa stál za to. Svet okolo neho ubiehal, ubiehali najrôznejšie ulice, námestia, zaprášené parky s holými stromami. Kde-tu sa mihol človek, skupina detí, a zdalo sa mu, že raz zahliadol dokonca aj túlavého psa, ale nedokázal tomu úplne veriť, lebo čosi také človek dnes už naozaj často nevidel. Po čase zistil, že pomaly nastáva čas vystupovať. Vstal, autobus zastal, vŕzgajúce dvere sa otvorili a on vyšiel do chladného vetra.

Ako opustil v čomsi bezpečné steny autobusu, zavreli sa okolo neho iné steny a on sa ocitol v zajatí budov. Kam sa len pozrel, vysoké, anonymné ošarpané obytné domy, kedysi farebné, no po tých rokoch až bolestne škaredé. Vyrástol tu, no napriek tomu si stále nedokázal na tento pohľad zvyknúť. Mal proste pocit, že je na ňom čosi nesprávne, čosi zlé, že by to proste nemalo byť tak. Opäť raz si uvedomil, že asi nikdy nič veľké nedosiahne a úspechom by bolo aj o niečo stabilnejšie zamestnanie. No bolo mu jasné, že nemá veľkú šancu. Práce bolo málo a keď ju už niekto raz mal, nepustil ju z rúk.

Vystúpal po obitých betónových schodoch. Ani ho nenapadlo dotknúť sa hrdzavého zábradlia, ktoré už asi nikto na pôvodný účel nepoužíval. Do nosa ho udrel akýsi zvláštny pach, pach ktorý cítil vždy, keď sa na toto miesto vrátil. Neznášal ho, no on ho vždy prenikol a zostal zažratý v jeho šatoch ešte niekoľko dní. Míňal jednotlivé vchody, niektoré naoko opustené, iné poskytujúce prístrešok existenciám ešte stratenejším než bola jeho vlastná. V tieňoch sa skrývali zhrbené postavy a ani tie na umierajúcom slnku nepôsobili oveľa prívetivejšie. Prázdne pohľady, odvracajúce sa pri najmenšom náznaku očného kontaktu ho obklopovali. Jeho okolie sa mu hnusilo a on bol opäť raz vďačný za hrubé podrážky a palčiaky, ktoré mu dávali aspoň akú takú ilúziu ochrany pred všetkým tým úpadkom okolo neho, ktorý sa ho snažil preniknúť a stiahnuť do seba. 

Dorazil k správnemu vchodu a zašmátral vo vrecku po kľúčoch. Vytiahol ich na slabnúce svetlo, našiel ten správny a s trochou námahy sa mu podarilo vybojovať boj so zhrdzaveným zámkom do víťazného konca. Dvere sa z hlasným vrzgotom otvorili a keď vošiel dnu, zavreli sa za ním s dunením ako brána do márnice. Prešiel okolo výťahu bez toho, aby mu venoval čo i len jeden pohľad a zamieril ku schodom. Rozvážnym krokom začal stúpať, pohľadom kĺzajúc po špinavých stenách, kde-tu fľakatých od niečoho, o čom vlastne asi radšej nechcel vedieť viac, inde popísanými oplzlými nápismi. Škárami medzi sklenými platňami na poschodiach prenikal dnu chladný prašný vzduch.

Konečne dosiahol správne poschodie. Prešiel malou chodbou a zamieril k jedným z dverí, ktoré by si nezainteresovaný cudzinec určite splietol napriek akejkoľvek snahe o opak. Skúsil jeden kľúč a potichu si čosi zašomral, keďže sa už znova pomýlil. Vošiel dnu a zhlboka sa nadýchol. Cítil akúsi zmenu. Oproti pachu vonku voňal tento, hoci trochu zatuchnutý vzduch ako najkrajší kvet. On však cítil, že čosi nebolo v poriadku. Ani sa nevyzúval a prešiel do obývačky, v ktorej trónil ošúchaný gauč prikrytý patchworkovou dekou. Nazrel do kuchyne a nezbadal nikoho. Vrátil sa do obývačky a zbadal na stolíku zložený lístok. Vzal ho, otvoril, a čítal:

Museli sme odísť. Nečakaj nás, nehľadaj nás. Zbohom.

Sadol si na tenký koberec a zahľadel sa do zeme.

Nevedel, čo robiť.