Smiem prosiť?
Smiem prosiť?
„Smiem prosiť?“ Dve jednoduché slová a ja počujem biť svoje srdce. Nikdy predtým som si jeho existenciu
neuvedomovala tak naliehavo ako teraz. „Smiem...?“ Znejú vždy inak. Raz ako pukot ohňa, ošúchané rozprávky prerúšané dusivým kašľom a
tá stará známa rezká polka z detstva, ktorej chytľavé tóny už starkú ku koncu nevládal poslúchnuť. Inokedy ako zvončeky na klobúku
tanečníka, ktorý ako prelietavý šašo postúpal nohy všetkým dievčatám na školskom karnevale.
Dnes sa mi nimi privrávaš
ty.
Vidím ťa, ako stojíš obdaleč, ale nerozoznávam, s kým sa rozprávaš. Vnímam iba líniu tvojho zátylku,
strácajúcu sa pod prameňmi vlasov. Viem, že sa usmievaš, pretože nakláňaš hlavu trošku doľava. Všetko ostatné sa mi stráca pred očami a
ja miznem v opojnom šere mojich, alebo možno celkom cudzích spomienok.
Pamätám si tvoje oči. Sú zakaždým iné, raz hlboko zelené,
potom priateľsky hnedé. Keď sú modré, plávajú v nich stratené úlomky nebeskej brány. Tvoje oči som si ešte nikdy
nepomýlila.
Tvoj úsmev. Najprv zmyselne mäkký, inokedy prenádherne nežný a potom... dojemne detský. Pantomíma
tvojej radosti zo života.
„Smiem prosiť?“ Ešte stále tam stojíš, ale ja viem, že to mne adresuješ tieto slová. Nebojím sa, nik
iný ich nepočuje. Chvejú sa mi pod pokožkou ako motýlie krídla. Zatváram oči, aby ich nezmietol jemný vánok, tancujúci hravé tango so
vzdušnými záclonami zo snehových vločiek. Alebo sú to čipky? Neviem...
Spomínam si však, ako som s tebou tancovala
ja. Nedokážem si jasne vybaviť celý príbeh, sú tu však útržky večerov, ktoré som bez dychu strávila v tvojom náručí, keď si ma
bezpečne viedol úzkymi chodníkmi tanečných krokov... zaplavujú ma ako vodopád, neviem si s nimi rady... záblesk... tvoje tmavé kučery,
spútane čiernou stužkou, hodvábne rukavice a... záblesk... plachý úsmev a nesmelé, no pevné mozoľnaté dlane, rýchly pohyb nohou v
dreváku... záblesk a menuet... tvoj iskrivý pohľad a šuštiace záhyby mojich šiat... ten tvoj pohľad... ďalší záblesk a valčík na
kráľovskom dvore, si vážny a nad sluchami máš prvé striebristé pramienky... takmer nebadaný dotyk tvojej dlane ma uisťuje o tom, čo obaja
tak dobre vieme... ešte raz sa zablysne a tvoja horúca dlaň sa slabo chveje... máš košeľu svojho otca a v očiach sľub večnosti. Viem, že ho
dodržíš. Vždy si to urobil. A toto je tvoj školsý tanečný večierok... Obrazy spomaľujú, až celkom zastavia.
Za oblokmi je tma,
ale v dialke svieti nový mesiac. Usmejem sa naňho. Vie, že tento večer je môj. Mám s ním tichú dohodu.
Obzeráš sa
a ja zatajím dych. Keď sa naše pohľady stretnú, opäť viem, že som ťa našla. Zabúdam na všetko, dokonca aj na vlastné meno. Nepotrebujem
ho. Môžem byť hoci krásnou Joséphine de Beauharnais, či nevinnou Capuletovou. Dnes. Zajtra budem znova niekým, lampičkou života vo svete
plnom svetla. Kým ťa opäť stretnem. Čakajúceho v zástupe duší, pred bránou do nového života, novej príležitosti na náš tanec. Ale
dnes, dnes sme znova spolu.
Kráčaš ku mne... alebo mňa nesie prievan v ústrety cínovému vojakovi? Na tom nezáleží.
Tvoje oči, pery, dych, všetko dávno poznám, obklopené tajomným plášťom neznáma. Ako vždy. Vidím tvoj úsmev. A spôsob, akým
prižmúriš oči, keď ťa niečo poteší...
„Smiem prosiť?“
Všetko vo mne sa ti usmieva na odpoveď.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta