Zo spomienok sa vynoril hroch poznania
Z hmlistých spomienok sa vynoril hroch poznania
Dobrú noc mami, tati... Ľahnem si do postele a snažím sa zaspať, no ani po pol
hodine mi to stále nejde. Prehodím sa na druhú stranu, pozerám – kde to som? Veď v tejto izbe som predsa nezaspávala.
Čo sa to stalo? nechápavo sa pýtam, keď tu zrazu mi niekto odpovie: „Len pristúp bližšie, neboj sa,“ a tak sa zdvihnem z
postele a vyjdem von z domu. Ocitám sa v záhrade plnej stromov, z ktorých však listy už utiekli...Bosá sa cez ňu prechádzam a listy sa mi
vnárajú medzi prsty – chladný jesenný vánok sa mi hrá s neučesanými vlasmi až mi naskakujú zimo-mriavky. V tom ku mne pristúpi neznámy
tvor a podá mi kabát so slovami: „Obleč si ho, nech nezmrzneš.“
Nechápavo sa na neho pozriem a s údivom sa s
pýtam: „Ako to, že rozprávaš?“ Veď zvie-ratá to predsa nevedia, presviedčam samú seba. Tvor sa na mňa pozrie. „Nezamýšľaj sa nad
tým, čo je normálne a čo nie – využi svoju fantáziu, veď si vo sne a tu je všetko možné. Poď, ukážem ti niečo,“ podá mi
ruku...
A tak sa vyberiem za ním... „Kam to ideme?“ pýtam sa ho. „Počkaj, dozvieš sa.“ Stále krá-čame
záhradou až prídeme ku jedným dverám. „Kam vedú?“ spýtam sa. „Otvor ich a sama uvidíš...“ Trochu váham, ale nakoniec ich otvorím
a vstúpim dnu. Vidím dospelého muža – sedí za stolom, telefonuje a niečo počíta. Podídem k nemu bližšie a počujem: „Čože? Toľko
peňazí sme zase stratili?“ Vidím ho ako nahnevane hádže papiere zo stola na zem...
Odídem radšej preč, zavriem za
sebou dvere a pýtam sa tvora „čo to malo znamenať?“ „Počkaj, nazri ešte do druhých dverí.“ A tak celá nedočkavá otváram aj druhé
dvere. Vidím malé dievčatko, ktoré sa hrá so svojim mackom a nevšíma si okolie. Vie, že ostatné deti majú oveľa viac hračiek ako ona, ale
jej stačí aj hnedý, trošku vyblednutý macko.
Vyjdem aj z druhých dverí a pýtam sa tvora: „Ako je to možné,
že je na svete toľká nespravodlivosť? Veď ten chlap mal peňazí dosť, tak prečo mu tak vadilo, že ich pár stratil – a to dievčatko malo
len jedného vyblednutého macka...“ Na to mi tvor odpovie: „Ten chlap v drahom obleku už dávno zabudol aké krásne je snívať o
maličkostiach, sníva len o tom ako by zarobil viac peňazí, a keď vstane, vie že to bol iba sen – preto je cely deň nahnevaný. Ale to
dievčatko každý večer keď dá božtek na líce svojim rodičom a ľahne si do postieľky, nesníva o inom iba o svojom hnedom vyblednutom
mackovi. Preto keď sa ráno zobudí, teší sa z tých príhod, ktoré s nim v tom krásnom sne prežila a teší sa na ďalšie, ktoré s ním
prežije cez deň.“
V tom ma tvor chytí za ruku. „Už vieš, čo som ti chcel týmto povedať? Šťastný je len ten,
kto verí kráse svojich snov – nie ten, čo beznádejne blúdi tou tmou, ten kto si nevie predstaviť aký môže byť život krásy, ten kto nevie
v noci sniť tak ako to dievčatko, ten čo stratil svoje sny a vymenil ich za bezodný hlad po peniazoch, túži stále viac a viac, no nevie si
vychutnať už ani pohľad na mesiac, preto žiadne sny už nemáva, šťastný je len keď niečo drahé predáva, neteší sa z vecí, ktoré sú
dosť podstatné, rieši len peniaze a zabúda na ostatné... Preto sa radšej teš z maličkostí, bez zbytočných slov, veď šťastný je len ten,
kto verí kráse svojich snov...“
„Ďakujem,“ usmejem sa a odpovedám tvorovi, keď ma zrazu oslepil silný slnečný
lúč...
Pip pip zvoní mi budík, otvorím oči a ležím v posteli, rozmýšľajúc o mojom sne...
Spomínam,
spomínam, ale stále nič. A tak sa umyjem, oblečiem a vyberiem sa do školy. V autobuse rozmýšľam nad podivnými vidinami, ale stále si
nemôžem spomenúť o čom boli...
Prídem do školy, prejde prvá hodina, druhá, ale ja stále neviem prísť na to o
čom sa mi to vlastne snívalo... Crrrrn zvoní na prestávku – a vtedy sa to stalo! Z hmlistých spomienok sa vynoril hroch poznania. Pousmiala som
sa nad tým, aký zvláštny sen som to mala, vytiahla som si chutnú desiatu a s dobrým pocitom, že som na to prišla, som sa pustila do
jedenia.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta