S Jánom sa viaže veľa magických zvykov súvisiacich s letným slnovratom.
Tradovalo sa, že na Jána majú najväčšiu moc všetky živly - zem, voda i oheň. Preto sa zvykli počas najkratšej noci roka, páliť jánske ohne a vatry. Mládež, ženy aj muži na svätého Jána tancovali a spievali okolo vatier, často ich aj preskakovali. Dievčatá robili ohníčky týždeň pred Jánom, na Jána a po Jáne.
Ohňu sa pripisovala magicko-očistná funkcia a jánske ohne sa pálili za sucha s cieľom privolať dážď. Predstavy o klesaní Slnka z vrcholného bodu nebeskej klenby vyjadrovali horiace kolesá spustené z vrchov do dolín. Rozšírené bolo i vyhadzovanie fakieľ a zapaľovanie kolies na vysokých stĺpoch. Ľudia dávali do ohňa kúsok cesta, posúch alebo aspoň odrobinky pečiva. Tieto akty boli pretrvávaním obetných rituálov slovanského obyvateľstva pred nástupom kresťanstva. Oheň sa uctieval, nesmel sa požičať ani zhasiť. Musel vydržať horieť čo najdlhšie.
Táto tradícia má svoj pôvod v indoeurópskej mytológii starých Slovanov. Každý slnovrat sa v minulosti chápal ako začiatok novej etapy vhodný na regeneráciu síl prírody aj človeka. Obrady letného slnovratu sú sústredené na 24. jún, deň Jána Krstiteľa, keď pohanský obrad dali ľudia postupne do súvislosti s kresťanskou tradíciou.
Generácie pred nami kedysi tiež verili, že aj byliny nájdené v túto magickú moc, majú ozdravujúce účinky. Tieto zvyky majú korene ešte v predkresťanských časoch. Tento deň, kedy Jánovia oslavujú meniny, sa považuje aj za deň narodenia Jána Krstiteľa. Tento svätec bol považovaný za patróna kožušníkov, remenárov a pastierov. Práve pastieri tento deň považovali za svoj sviatok, oslavovali ho ohňami a bohatou hostinou.Na Jána sa nesmelo sadiť ani prať. Šťastie mal človek, ktorý chytil svätojánsku mušku a nosil ju pri sebe.