Po sviatku sv. Martina začínali priadky a trvali miestami po celý advent až do štvrtej pôstnej nedele. Každý večer sa schádzali dievčatá s kolovrátkom a s košíčkom ľanu. Priadlo sa spravidla celú zimu až do pôstu. Bývalo zvykom, že pradlena si mohla nechať to, čo napriadla. V dobe pôstu sa slávila tzv. „dlhá noc“, pri ktorej všetky pradleny prepočítali upradenú priadzu a tá, ktorá napriadla najviac bola zvolená za kráľovnu dlhej noci.
Každá kráľovná si musela zvoliť svojho kráľa, ktorý jej musel vyrobiť vrkoč, podobajúci sa homoli cukru. Na guľatom, farebnom papierom obloženom lopáriku bol položený upečený veniec, v ktorom boli zastrčené paličky, na ktorých bol narazený ďalší, o niečo menší veniec. Vrkoč mával aj šesť „vencových poschodí“ od najväčšieho k najmenšiemu. Na samotnom vrchu býval rozmarín. Z peňazí, ktoré pradleny utŕžili za priadzu „nad plán“, si vystrojili hostinu, na ktorú si každá pradlena mohla pozvať svojho vyvoleného. Všetkým ostatným bol vstup na hostinu zakázaný.