Hromnice patrili k najvýznamnejším pranostickým termínom. Druhého februára je presne polovica zimy za nami a ľudia verili, že v tento deň sa stretáva magická zimná sila s jarnou. Ľudia napríklad verili, že ak na Hromnice zo strechy tečie, zima sa dlho povlečie, ale ak je silný mráz, treba sa ponáhľať so zimnými prácami, lebo jar je predo dvermi. Všeobecne platilo, že čím väčšia zima na Hromnice, tým lepšia úroda, teplejšie leto a skorá jar: Radšej vidí bača na Hromnice vlka v košiari ako sedliaka v košeli., Keď na Hromnice sneh a vietor duje, to skorý príchod jari zvestuje. „Keď sú na Hromnice snežné povetrice, objaví jar skoro usmievavé líce“ alebo „Ak na Hromnice mrzne, bude dobré leto.“ Alebo „keď na Hromnice sneží, jar už nie je ďaleko“. Raduje sa gazda, keď si na Hromnice dve pre zimu musí obliecť kabanice. Ak na Hromnice napadne čo i len toľko snehu, čo na čiernej krave zbadáš, bude úrodný rok. Mrazivý Hromníček veští údajne spoľahlivo aj to, že bude dobrá úroda zemiakov a príjemné teplé počasie v auguste.
Pozornosť ľudí sa sústreďovala hlavne na pestovanie konope a ľanu. Gazdiné si varením čo najdlhších šúľancov zabezpečovali, aby aj konope bolo dlhé. Každá gazdiná sa mala na Hromnice kĺzať na ľade, aby mala dlhý ľan a konope. S rovnakým cieľom sa mnohé rodiny alebo mládenci s dievčatami vybrali v tento sviatok na sánkovačku. Čím dlhšia bola dráha, ktorú gazdiná, či mládenci s dievčatami prešli, tým dlhší mal byť ľan a konope. Predpovedať jeho dĺžku sa dalo aj dĺžky cencúľov, ktoré viseli zo striech.
Jasné Hromnice podľa pranostík znamenali veľmi zlé výhľady budúcej úrody. Napríklad „Keď slnko svieti na Hromničku, zbieraj aj slamu na chodníčku“. Ľudia si na Hromnice nepriali ani teplý február, pretože signalizoval dlhú zimu, zlú úrodu a tým aj chudobu. Teplo predpovedalo tuhú zimu: Keď je na Hromnice pekne, medveď sa obráti na druhú stranu. Keď sa vtáčik na Hromnice z koľaje napije, tak v marci zamrzne. Keľo je na Hromnice odmek, teľo po Hromnici tuhá zima. K jari a Hromniciam patria aj známe vtáčie pranostiky: „ako dlho pipíšky pred Hromnicami spievajú, tak dlho po nich budú mlčať. Na Hromnice letí škovránok cez hranice.“ Alebo „Na Hromnice musí škovránok vrznúť i keby mal zamrznúť.“
Najznámejšia a najdôležitejšia súčasť hromničných zvykov kresťanskej tradície je posväcovanie sviečok počas sviatočnej liturgie a obchádzanie kostola. Hromničné sviečky, ktorých názov je odvodený od pomenovania sviatku – Hromničky (niekde sa uvádza opak, teda že sviatok dostal pomenovanie podľa sviečok), boli dôležitým ochranným prostriedkom pred búrkou a hromom. Chránili nielen obydlie, ale aj úrodu a ľudí uviaznutých vonku v búrke. Zo sviečok, ktoré si ľudia doniesli do kostola posvätiť, si roľnícke ženy nakvapkali trochu do modlitebnej knižky a doma zoškrabali do ľanového semena odloženého na siatie. Verili, že takýto ľan bude chránený pred ničivou búrkou. Posvätenú hromničku mávali obyčajne v každej domácnosti. Zapaľovali sa aj pri umierajúcom, aby sa mu ľahšie odchádzalo na druhý svet, a pri mŕtvom ako ochrana pred nečistými silami a aby mu svietili počas cesty na druhý svet. Hromničné sviečky sa uplatnili aj v ľudovom liečiteľstve ako pomôcky pri liečbe ochorení, najmä proti boleniu hrdla.
Obchádzanie kostola so sviečkami a sviatok Hromníc zaviedol pápež Gelasius v roku 494 n.l., aby nahradil sviečkový pochod počas Luperkálií - obdobia, ktoré v starovekom Ríme predchádzalo sviatku Hromníc. Začínalo v druhej polovici januára a vrcholilo začiatkom februára. Zvyky a rituály počas Luperkálií mali viesť k čistote duše, ktorá sa nazývala Februatio. Vtedajší posledný mesiac v roku – február – sa pomenoval podľa tejto čistoty, ktorá bola jeho hlavnou náplňou. Počas Luperkálií sa vykonávali obety a rituály na počesť boha Pluta a bohyne Junony, ktorým sa rituálne obetovávali zvieratá – capy a psy. Z koží zvierat vyrábali remene, s ktorými na uliciach šľahali okoloidúcich, najmä ženy. Zmyslom týchto rituálov bola očista ľudí od ich hriechov a následne zabezpečenie plodnosti v nasledujúcom roku.