“Kto vlastne sme?”. To je prvá otázka, ktorú si položíme. Sme ľudia. Mysliace bytosti. Ale čo ďalej? Sme všetci rovnakí alebo sa odlišujeme? Obe odpovede sú správne. My ľudia, by sme si mali byť rovní, ale zároveň sa odlišovať podľa našej osobnosti.
Jeden je taký a druhý onaký. Keby sme boli rovnakí, tak by svet nebol taký pestrý a rozmanitý. Naše vlastnosti získavame od rodičov. Čiže spleť matkiných a otcových, ale niektoré získavame samy postupom času, ako sa nám vyvíja osobnosť a ako rastieme. Je len na nás, či sa stávame lepším alebo horším človekom. Pri pohľade do zrkadla vidíme samy seba tak, ako by sme chceli. Ten obraz nie je úplne objektívny. Vidia nás tak aj ostatní? Uhladené šaty, upravený výzor a pekné topánky? Alebo sa pozerajú hlbšie?
V zrkadle vidíme svoj vonkajšok. Ale to nie je všetko vďaka čomu sme unikátni. Tvorí nás tak isto naša osobnosť, naša duša. A tá je ako plameň sviečky. Horí krásnym jasným ohňom, ale veľmi ľahko sa môže zmeniť len na stúpajúci dym, ktorý ide ďalej k oblakom. Hovorí sa, že oči sú oknom do duše. Ale čo to znamená? Keď sa na ne pozrieme, vidíme svoju dušu? No ja teda nie. Vidím len svoje zeleno-hnedé oči.
Tak prečo to neplatí aj nás samých? Prečo vidíme niečo len v očiach ostatných? Možno je to tým, že svoj odraz poznáme skrz na skrz, ale pri iných objavujeme to, čo je v nich skryté a pred nami utajené. Keďže človek má v sebe zakorenenú zvedavosť a objavovanie, doslova sa nám žiada spoznávať a odhalovať tajomstvá ľudí okolo, ale aj tie naše. Pretože vždy sa nájde niečo, čo o sebe ešte nevieme alebo dokonca klameme samých seba.
To je to najhoršie. Vidíme sa v zrkadle a pozeráme sa na svoje druhé ja a ono sa pozerá na nás. Sme to síce my, ale ten odraz je aj tak niečim iný. Kopíruje naše pohyby, tvári sa rovnako a vyzerá rovnako. Ale niečo, niečo v kútiku môjho oka vie, že to nie som ja. Hlavne, keď idem ráno okolo zrkadla, tak sa seba pýtam “Takto naozaj vyzerám?”. Niekedy sa tvárim zdesene, inokedy zase milo prekvapene.
Voda má tiež svoj odraz, ktorým nám chce niečo povedať. Ale čo? Nevidíme sa v nej rovnako ako v zrkadle. Žeby voda bola tajomnejšia a vedela viac ako my? Je tu už od počiatku vekov. Je silná, nebojácna a nič ju nemôže zastaviť. Tak kvôli čomu nás tak skresluje? Možno nám chce ukázať, aká je skutočná realita.
Raz za čas premýšľam nad tým, či svet, a tak isto aj my, vyzerá presne tak, ako ho vidíme. Alebo je naopak iný, ale vnímame ho iba do tej miery, do akej nám to naše zmysly dovolia. Možno modrá ani nie je modrá, len ju tak vidíme. Kto vie? Na získanie odpovede si ešte chvíľku počkáme. Lebo aj to môže byť len pohľad do zrkadla.