„Zrkadielko, zrkadielko kto je na tomto svete najkrajší?“ Scéna priamo vystrihnutá z kultovej rozprávky od Disney. Príbeh odvíjajúci sa okolo jednoduchej, nežnej a krásnej Snehulienky a zlej, závistlivej a mocnej kráľovnej. Svet, kde súperí dobro a zlo, chudoba a bohatstvo, tam kde nie je dôležité, kedy vychádza a zapadá slnko. Spoznávate tento dej?
Možno sa čudujete, prečo som začala práve touto myšlienkou. Skutočnosť je podľa môjho názoru taká, že samotné zrkadlo nemá pre ľudstvo žiaden veľký význam. Okrem toho, že každé ráno sa mnohý z nás poupravia, učešú a vykonajú pred ním svoje hygienické potreby. Dokážu s jeho pomocou vzdať hold fyzickej kráse, ale nemajú možnosť vidieť do svojho vnútra. Nie je to tak?
Už samotný príbeh Snehulienky nás presviedča o tom, že svet je o protikladoch, napodobňuje masívne „benátske“ zrkadlo. Na odrážajúcej sa strane vidieť svetlo, dobro a lásku, dokonalosť! Ale odvrátená strana, tú ktorú nebadať, ukrýva zlo, nenávisť a hŕbu nedostatkov.
Skúsme sa spolu zamyslieť. Prečo pes pri pohľade na svoj obraz v zrkadle rýchlo odvracia zrak? Nie je na seba zvedavý? Nie, jemu predsa nezáleží na tom, aký ma dokonalý účes, krásne oči, či plné „pery“. Jeho život sa odohráva v jeho vnútri a existuje preto, že je sám o sebe niekto! Ale ostaňme v živočíšnej ríši. Čo taká mačka? Tá sa priam kochá pohľadom na svoje prednosti. Doslova sa nalepí na kus skla, nahlas mňauká a obdivuje sa. Ona si týmto „rituálom“ dáva najavo, že je hrdá a pyšná na svoje JA.
A čo s ľuďmi, ktorí lipnú na svoj obraz? Sú tiež falošný? Z mojej strany je na tomto odhade kúsok pravdy. Prílišné postávanie pred zrkadlom je malým znakom toho, že človek čo sa doň neustále pozerá, potrebuje cítiť pocit niečo znamenať. Skryto preceňuje svoj výzor, pochvaľuje oči, vlasy, svoje ruky... Nie je to trošku nezdravé? Mne osobne stačí letmý pohľad, aby som vedela, či vyzerám k svetu. Veď napokon, v živote nie je podstatný len vonkajšok. A dobre viem, že to, čo sa vo mne ukrýva, žiadne rozbitné zrkadlo neodhalí. Ak som zvedavá a chcem počuť moje JA, ktoré prebýva kdesi dnu, hlboko v mojej duši, stačí ak zamením neživú hmotu za kamaráta, sestru, či mamu.
Tí, budú mojím zrkadlom. Oni mi rečou poodhalia, či mám upravené sebavedomie, učesaný charakter, či jemne nalíčený temperament. Toto všetko nasvedčuje tomu, že môžeme hľadieť s otvorenými očami všade. Môžeme oprieť zrak do čírej vody, do čistého vyblískaného výkladu, alebo do zrkadiel rôznych tvarov a veľkostí, ale nikdy neuvidíme... Lebo to, čo treba vidieť a vedieť o živote a o svete často stačí hľadať aj so zatvorenými viečkami. Treba však vypnúť reč, mimiku i gestá a nechať prehovoriť vlastné JA.
Ak mi nikto neverí, každý sa so mnou háda, nemám chuť sa s niekým rozprávať a nemám chuť vôbec žiť, vtedy mi priateľ podá pomocnú ruku a vráti sa mi chuť do života.