Musím vám niečo povedať
Musím vám niečo povedať
Michal opatrne vykukol spoza rohu. Nikoho nikde. Pomaly sa pobral smerom domov. Cestou sa k
nemu pridal druhák Jurko.
„Tak , čo? Dnes ti dali pokoj?“ spýtal sa zvedavo.
„Po
prírodopise som išiel zaniesť pomôcky do kabinetu a oni odtiaľ odišli.“
Oni- skupina štyroch chlapcov Emil, Ivan, Martin a Peter.
Najhorší bol Peter. Sústavne do neho rýpal, hľadal zámienky aby mu mohol ublížiť. Začalo sa to v piatej triede a pokračuje aj v šiestej.
Michal sa im snažil vyhýbať, ustupoval im ,ale to situáciu len zhoršovalo. O jeho ťažkostiach v triede nevedel nik. Rodičov nechcel
zaťažovať svojimi problémami. Mama mala bez tak dosť starostí , chodila zo služieb v nemocnici ustatá a doma ju čakala ďalšia
služba.
A otec, ten by sa jeho problémom vysmial.
„ Si chlap tak sa bráň.“ I spolužiaci v triede sa
tvárili, ako by sa nič nedialo. Akoby bol vzduch. Nikto nič nevedel, nikto nič nepočul. Triedna učiteľka o ničom nevedela.
Peter a jeho kumpáni si dávali dobrí pozor. Jediný kto o všetkom vedel bol sused Jurko. Čakával ho pred školou, spolu chodili domov a často
bol svedkom jeho útokov. Priatelia kráčali potajme cez park. No darmo sa tešili, že sú za chvíľu doma. Za širokou lipou na nich znovu
čakali. A zase sa to začalo , zhodili mu batoh do kaluže , strhli vetrovku , čapicu vyhodili na strom.
„Čo som vám urobil?“
opýtal sa otupene.
„ Tu nejde o to čo si urobil ale o to že si sa narodil.“ Skríkol
Peter.
Ešte šťastie , že Jurko privolal na pomoc okoloidúceho železničiara. Toho sa chlapci zľakli a
utiekli.
„Musíš to povedať!“ dohováral Jurko priateľovi.
„ Nemá to zmysel aj tak mi nik neuverí.“ Rezignovane
kývol rukou Michal a pobral sa domov.“
Jurko celú noc nemohol zaspať. Stále rozmýšľal o nešťastnom Michalovi.
Na
druhý deň ráno zaklopal na dvere riaditeľne.
„ Pani riaditeľka musím vám niečo povedať....“
Nemlčme! A povedzme aj mi keď niekomu ubližujú !!!
Zones.sk – Najväčší študentský portál