Zóny pre každého študenta

Úryvky zo života

Úryvky zo života

Konečne sú tu prázdniny! Keď sme  sa spolu s kamarátkami vybrali domov  s vysvedčeniami,  strhla sa debata o tom, čo budeme robiť cez prázdniny. Eva nás okamžite začala informovať , že pôjde so sestrou do Grécka. Chvastala sa, aké je tam pekné počasie a čisté more. Na to Lena povedala ,že ona pôjde s rodičmi do hôr. Nevedela sa dočkať  Rakúskych Álp , čistého vzduchu a letnej turistiky. Zozadu k nám pribehol Tomáš, keď počul o prázdninách, porozprával nám o otcovi ktorý pracuje v Anglicku a o tom že ho pôjde na celý júl navštíviť.

„ A ty?  Kam pôjdeš?“ opýtala sa ma Eva .

„ JA ? Ešte neviem.“  odvetila som a mykla plecami.

„Dnes je taký nádherný  deň.“ povedal otec keď vyzrel z okna.

Bolo krátko po desiatej a kuchyňu zalialo slnečné svetlo.

„Nedeľa ako stvorená na výlet.“ ozvala sa mama.  A tak sme nasadli do auta. Moji rodičia hneď vedeli, kde strávime deň. Len hodinu cesty boli vzdialené Čičmany. Dedinka s krásnymi pomaľovanými domčekmi, vyhlásená za pamiatkovú rezerváciu ľudového staviteľstva.

Keď sme vystupovali z auta, z múzea vystupovala skupina starších nemeckých turistov. Obzerali sa

a volali.

„ Schon, schon...“  Čo značilo, že na Slovensku sa im nesmierne páči. Rozumela som tomu, pretože sa už pár rokov učím po nemecky. A okrem toho navštevujem môjho malého suseda Thomasa , ktorý ma mamu Slovenku a otca Nemca.  Na prázdniny chodí pravidelne  ku svojej babke, našej susede. Thomas sa s mamou rozpráva po slovensky a s otcom po nemecky a tak ma rodičia poslali, aby som si zdokonalila jazyk. Lenže Thomas si ma asi na základe hesla „Na Slovensku- po slovensky“ zaradil medzi Slovákov a rozpráva sa so mnou výlučne po slovensky. To som samozrejme nepovedala rodičom, pretože by som namiesto krásnych popoludní s týmto drobcom, musela vysávať, utierať prach alebo pomáhať v záhradke .Po obede sme sa vybrali len do niekoľko kilometrov vzdialenej Rajeckej Lesnej, kde je  vyrezávaný  betlehem. Prekrásna práca, ktorá je dôkazom nesmiernej pracovitosti, vytrvalosti a talentu ľudového rezbára.

Len čo sme pri príchode otvorili vchodové dvere, zaznel ostrý zvuk telefónu. To mi moja   priateľka Táňa oznámila novinu. Dnes večer príde tete Marika.

„Waw.“ zajasala som,  tetu Mariku mám totiž veľmi rada. Poznáte Ildikó z televízneho seriálu Susedia?

Marika je totiž jej verná kópia. Spolu s mojou a Táninou mamou študovali na Vysokej škole a od tých čias trvá aj ich priateľstvo. Teta Marika pochádza s Rimavskej Soboty a je maďarskej národnosti. Rozhovor s ňou je plný skomolených výrazov, ktoré sú často také smiešne, že sa na nich bavíme spoločne, až pokiaľ nás znova nenavštívi. Niektoré jej výroky  používame už ako ustálené slovné zvraty a vždy nás rozveselia. Ďalším dôvodom pre ktorý som sa tak potešila  je fakt, že teta Marika chodí často do Budapešti a jej tričká a topy, proste nemajú chybu. Jej manžel Gergély   príde tak isto s ňou. Spoločne s otcom budú zase rozoberať súčasnú politickú situáciu , ktorá prerastie do debaty o národnostiach. Jeden večer budú národnostné problémy riešiť pri slivovici a druhý večer pri barack

pálenke. Takto vyriešia všetky, aj neexistujúce problémy .  Večer sme už trávili spoločnou opekačkou.

Jediné čo ma nepotešilo boli dve debničky marhúľ a papriky, ktoré nám priniesli. To bude zase mama chcieť, aby som jej pri zaváraní pomáhala. Totiž aby ste ma pochopili, nemám nič proti zaváraným marhuliam a paprike, ale prázdniny sa dajú prežiť aj príjemnejšie.

„Hurá.“ zaváranie sa zajtra nekoná, marhule sa musia odležať a my ideme zajtra spoločne do Východnej, na folklórny festival.

Konečne sme doma! Nohy vyložené na stolíku, plné boľavých otlakov a hlava plná nových zážitkov. To nemalo chybu. Už niekoľko krát som bola na tomto festivale, ale vždy ma niečím novým prekvapí.

Také množstvo ľudí z rôznych štátov a naše ľudové piesne a tance. Aj tak sa mi najviac páčila Tancuj, tancuj vykrúcaj v podaní tety Mariky. Nenápadne sa pripojila k skupine Slovákov so Španielska a spolu s nimi odspievala a odtancovala celú pieseň pred tribúnou. Známa slovenská pieseň so španielskym a maďarským prízvukom bola bezkonkurenčne najlepším číslom.  Po programe sa teta Marika slovensko –španielsko - maďarsky dohovárala s členmi už svojho súboru. Tá sa teda nestratí! Ale teraz už spokojne odfukuje v Táninej posteli. Aj na mňa už prichádzajú mrákoty. Zrazu ma znovu vyruší ostrý tón telefónu. Chvíľu čakám, či sa nájde niekto kto má slabšie nervy ako ja. Nikto sa však nenašiel. Zdvíham slúchadlo. V telefóne sa ozve hlas tety Venduly.

„No co je s váma? Pokúším se vám dovolat celý den. Už jsem se bála, že ste odjeli na dovolenou . To je dobrí, že jste doma.“  Teta Vendula  z Prahy je naša stará známa. Priateľstvo našej a ich rodiny, pochádza ešte do obdobia spoločného štátu. keď môj otec a ujo Pavel slúžili vo vojenskej posádke na Pražskom hrade. Od tých čias trvá aj ich priateľstvo. Ráz trávia leto oni na Slovensku , inokedy my v Čechách. Aj tentoraz nás teta poprosila o ubytovanie dcéry Veroniky a jej priateľa Jirku.

Obaja boli už dva mesiace na ceste po Škandinávii. Po nociach strávených v stane zatúžili po pohodlnejšom ubytovaní, sprche a podobných vymoženostiach. Je jasné , že sme ochotne súhlasili a na druhý deň sme ich už netrpezlivo čakali.

Prešlo ráno, poludnie, začalo sa stmievať.  Hostia nechodia. Mama začala podozrievať tetu Vendulu, že si zase zmýlila dátum . Nebolo by to prvý raz. Spomíname si na spoločnú túru na Popradské pleso, ktorú teta strávila s uchom na mobilnom telefóne, pretože každú chvíľu volala domov do Prahy , kde sa mala Veronika vrátiť po mesačnom pobyte v Anglicku.  Veronika sa vrátila načas, ale o deň neskôr ako  si myslela teta Vendula.

Sláva, prišli, teta sa nepomýlila a oni nás dokonca našli bez problémov.

Po tom čo sa umyli a navečerali sme už všetci spoločne počúvali zaujímavé rozprávanie Veroniky a Jirku. Najviac ma zaujal fakt, ako sa vyrovnali s problémami polnočného slnka. Totiž v tejto oblasti Fínska , slnko v lete celých 73 dní nezapadá a svieti 24 hodín denne. Veronika mi prezradila že jej to spočiatku robilo veľmi veľké problémy. Ale po niekoľkých dňoch bez spánku sa naučila zaspať aj keď jej slnko svietilo priamo nad hlavou. Ukázala mi aj čiapku v ktorej spávala. Čiapku si stiahla hlboko na oči a spánok prišiel. Ďalšia vec na ktorú sa Veronika veľmi tešila boli soby. Keď prišli do oblasti kde žili, netrpezlivo pozerala zo strany na stranu v nádeji , že nejakého zazrie. Na konci pobytu jej už pripadali úplne všedné. Rozprávanie ma celkom uchvátilo, to je teda , takto cestovať  hneď by som sa k ním pridala. A však keď človek chce spoznávať  nové kultúry musí byť na to pripravení. Dôležité je poznať niekoľko rečí aby sa vedel v cudzej krajine dohovoriť. Tu mi je vzorom teta Vendula, ktorá sa v štyridsiatke dala na štúdium angličtiny, ktorú zvládla na výbornú.   Keď v práci dostala ponuku na školenie do Anglicka prijala to ako výzvu. Cestu lietadlom aj napriek niekoľko hodinovému  meškaniu zvládla dobre. Dokonca našla bez problémov aj hotel v ktorom konferencia prebiehala. Jediným nedostatkom bol rokovací jazyk. Keď sa teta dozvedela, že rokovacím jazykom je francúzština zamrzol jej úsmev na tvári. Po francúzsky nerozumela ani slovo. Tak tam sedela osem hodín, na všetkých sa milo usmievala a do zápisníka si kreslila srdiečka.

Na druhý deň Veronika s Jirkom išli na kúpalisko do Bojníc a na mňa zostali nešťastné marhule. Mojou úlohou bolo odkvoskovávať ich . Práca potrebná no nezaujímavá, preto som sa ju snažila spríjemniť spomínaním na rôzne zážitky. Keď som mala asi štyri roky navštívila som s rodičmi Štrbské pleso. Veĺmi ma zaujala prekrásna príroda, skokanské mostíky , no najmä atrakcie pre deti – autíčka. Túžila som sa povoziť, hoci rodičia mali obavu že som ešte maličká. Svojím prosebným pohľadom som dosiahla svoje.  Celá šťastná som sa uvelebila v červenom autíčku a vyštartovala. Nerátala som však s tým, že tam budú aj staršie deti. Kým ja som pomaličky obiehala okruh, neustále do mňa narážali dve roztopašné poľské dievčatá, ktoré sa sústavne prebiehali . Moja vysnívaná jazda skončila plačom. Vždy, keď som si spomenula na tieto dve Poľky mala som v srdci krivdu a nenávisť .Myslela som si, že sú taký všetci poliaci. Darmo mi mamička vysvetľoval, že podľa jedného človeka nemôžeme posudzovať celý národ. Presvedčila som sa o tom až keď som sa zoznámila s Agnieszkou. Je to milé , úprimné dievča,  s ktorým ma viaže niekoľkoročné priateľstvo. Na autíčka mám ešte jednu milú príhodu. Bolo to v Prievidzi a mala som vtedy päť rokov. O autíčka bol veľký záujem a ja som sa neúspešne už niekoľkokrát pokúšala jedno ukoristiť. Keď deti vystupovali, každé autíčko už obklopil hlúčik rómskych detí. šanca, že sa dostanem na autíčko bola nulová. Vtedy z hlúčka Rómov predstúpilo jedno okaté rómske dievčatko dlho sa na nás z mamou pozeralo a potom z úsmevom zakričalo.

„ Pani učiteľka, pani učiteľka, to ste vy ? Poďte tu máte autíčko.“ Takto som sa dostala do vytúženého autíčka. Bola to Mária , ktorú mama učila v letnom rómskom tábore.

Keď si takto spomínam , na príbehy z môjho krátkeho života, vidím, že všetky sú spojené s ľuďmi  rôznych národností . Keby ich nebolo, bol by môj život omnoho chudobnejší . Veď, keby som sa nestretávala s malým Nemcom Thomasom, Maďarkou Marikou , s Čechmi Veronikou a jej rodinou, Poľkou Agnieszkou a s rómskym dievčatkom Máriou môj život by nebol taký pestrý a krásny. Veď ako som napísala v básni do súťaže Všetci rovní, každý iní :   „Na svete je mnoho ľudí

riava ľudská svetom blúdi.

Na svete je mnoho rás,

a preto je svet plný krás.

Nezáleží na rase človeka,

ale na tom čo mu dušou preteká.

či má myšlienky čisté a dobré

a jeho činy sú pre ľudí vhodné.“

Človek je produktom svojho prostredia a ja som ovplyvnená ľuďmi s ktorými žijem. Snažím sa zobrať si od nich to najlepšie čo v nich je. Od Thomasa úprimnosť, od tety Mariky nadšenie a optimizmus, od Veroniky túžbu spoznávať nové krajiny, od tety Venduly schopnosť prekonávať prekážky . Keby som ich nespoznala nebola by som to ja ale niekto iný, ochudobnený o prekrásne zážitky a vzťahy.

Všetky spomenuté národy, žijú v zjednotenej Európe, ktorú každý národ obohacuje a robí ju krajšou. Veď k čomu by som prirovnala našu Európu? Ja si myslím že k puzzliam. Ak chceme poskladať  obrázok potrebujem k nemu každú jednu časť. Tak je to aj s Európou. Všetky štáty , národnosti kultúry, vytvárajú jedinečný celok.

Európu ktorú máme tak rady.

Zones.sk – Najväčší študentský portál
https://www.zones.sk/studentske-prace/slohove-prace/15479-uryvky-zo-zivota/