Moje šťastie (Úvaha)
Moje šťastie (Úvaha)
Šťastie je krásna vec. Tak sa to spieva v jednej pesničke. Je taká krásna, až vyčarí na tvári príjemný úsmev, vyvolá lesk v očiach a dovolí nám pozerať sa na svet s radosťou. Šťastie je vyjadrenie akéhosi stavu, keď máme chuť do života a starosti nás obliehajú čo najmenej.
Ja sám sa pomerne často zaoberám touto otázkou. A prišiel som na to, že som v podstate šťastný. Myslím, že je dobré, keď mám rodičov, že mám oporu v rodine. Je dobré, že chodím do školy, kde mám mnoho priateľov, že môžem behať, skákať. A keď pôjdem ešte hlbšie, môžem sa oprieť o fakt, že vôbec vidím, počujem, že mi bije srdce, že viem hovoriť. Už len tým by mal byť človek šťastný.
Šťastie (Úvaha) Šťastie je krásna vec. Tak sa to spieva v jednej pesničke. Je taká krásna, až vyčarí na tvári príjemný úsmev, vyvolá lesk v očiach a dovolí nám pozerať sa na svet s radosťou. Šťastie je vyjadrenie akéhosi stavu, keď máme chuť do života a starosti nás obliehajú čo najmenej. Šťastie. S týmto pojmom sa ľudia stretávajú už od dávnych čias, pričom sa nám javí ako nejaká hodnota, ktorú niekto v danom čase má a niekto nemá. A takto je to zachované doposiaľ. Kto sú to šťastní ľudia? V súčasnosti sa však za šťastných ľudí považujú hlavne takí, ktorí disponujú dostatočným materiálnym bohatstvom.
Z toho nakoniec vyplýva nádherný život, plný fantastických ale neplnohodnotných vecí, no zároveň plodiaci závisť a nenávisť iných. Takíto závistlivci uznávajú tiež nesprávne hodnoty, pretože sa pozerajú slepými očami. Vnímajú len povrchné veci, nejdú do hĺbky duše a nechcú si uvedomiť jednu vec – a to je fakt, že aj oni sú v skutočnosti šťastní a možno ešte šťastnejší, než nejaký bezduchý milionár.
Nemôžeme predsa považovať za úspech drahé auto, milióny na konte, prepychový dom so záhradou alebo bohatých rodičov. Ak niekomu nestačí, že býva v zariadenom dome či v byte, že má vlastnú izbu, má čo jesť, kam ísť, má oporu v rodine a je zdravý, potom sa správa povrchne. Ja sám sa pomerne často zaoberám touto otázkou.
A prišiel som na to, že som v podstate šťastný. Myslím, že je dobré, keď mám rodičov, že mám oporu v rodine. Je dobré, že chodím do školy, kde mám mnoho priateľov, že môžem behať, skákať. A keď pôjdem ešte hlbšie, môžem sa oprieť o fakt, že vôbec vidím, počujem, že mi bije srdce, že viem hovoriť. Už len tým by mal byť človek šťastný. Tak sa stalo, že som si k tejto problematike vytvoril krédo: „Nesťažuj sa na ohryzené nechty človeku, ktorý nemá ruky.“ Človek si veľakrát nevie vážiť to, čo má. Nevie si uvedomiť, čo je preňho v prvom rade dôležité. Aký by bol slepý človek rád, keby mohol raz vidieť?
Keby dokázal uzrieť ľudí, zvieratá, stromy... To však neplatí pre nás, pre ktorých je to samozrejmosť. Nás nezaujímajú druhí ľudia. My sa sústredíme na iné, lákavejšie ciele. Ciele, ktoré často ničia charakter a zdanlivo robia ľudí šťastnejšími.