„Mnohí iba preto nerozumejú hlasu prírody, lebo im zaznieva príliš jednoducho." Arthur Schopenhauer (Úvaha)

„Mnohí iba preto nerozumejú hlasu prírody, lebo im zaznieva príliš jednoducho." Arthur Schopenhauer (Úvaha)

Odvekou túžbou človeka je naučiť sa ovládať prírodu. Aby sa táto túžba mohla aspoň sčasti splniť, musí človek prírodu dobre poznať, rešpektovať jej zákony, prejavy a čo je dôležité, rozumieť jej kráse. Je to krása okolo nás, krása, s ktorou sa stretávame, keď vykročíme za humná našich dedín a miest.

Dnešný uponáhľaný človek nemá čas ani náladu poláskať sa s kvietkom alebo pozorovať chrobáčika v tráve, sledovať jeho farbu a tvar. Mnohí, i keď milujeme prírodu, si tieto krásy, preťažení každodennými starosťami, ani nevšímame. Predsa je to krása upokojujúca, inšpirujúca a povzbudzujúca, ktorá nás dokáže oslobodiť od mnohých trápení.

Bohatá a mnohotvárna príroda Slovenska poskytuje nevyčerpateľné množstvo krás. Či vykročíme do hôr, na pole, k jazeru, alebo len k potôčiku. V dávnych dobách pripisovali ľudia vlastnosti prírodných javov vyšším, tajomným bytostiam. Postupom času ľudia začali objavovať a poznávať mnohé taje prírody. Dnes už vieme, akou zložitou cestou musel prejsť každý živočích, rastlina, medzi nimi aj človek na našej planéte.

Práca spôsobila, že človek začal myslieť a nadobudol aj nové duševné znaky. Reč umožnila človeku žiť v kolektíve, kde sa zdokonaľoval a rozvíjal. Od toho okamihu sa ľudská spoločnosť začala riadiť novými zákonitosťami. Živočích však zostal závislý od prostredia, ale človek pomocou nástrojov začal zdolávať prekážky, ktoré mu príroda postavila do cesty. Pokrokom vedy a techniky sa zmenšila závislosť ľudí od prírody, ale príroda nás bude stále obklopovať. Preto dnes ľudstvo stojí pred problémom, ako túto krásu zachovať pre ďalšie generácie. Naša Zem je husto zaľudnená a neustále pribúdajú priemyselné strediská, ktoré sú veľkým nebezpečenstvom pre prírodu a jej biologickú rovnováhu.

V dnešnom storočí priemyselnej civilizácie sa človek zmocnil celej planéty a akosi ľahko mrhá jej neobnoviteľnými zdrojmi, prípadne s obnoviteľnými zdrojmi nakladá s nevýslovnou márnotratnosťou. Človek absolútne dôveruje novodobej technike, no napriek pokroku vedy je človek stále odkázaný na obnoviteľné zdroje. Musí si uvedomiť, že rastliny i živočíchy, ktoré mu slúžili mnoho rokov, moderná doba nepriaznivo ovplyvňuje. Napríklad pri ničení škodlivého hmyzu sa ničí aj užitočný hmyz, tým sa znižuje počet hmyzožravých vtákov, a tak sa narúša biologická rovnováha.

Bohužiaľ, pri takomto bezhlavom ničení hmyzu sú ohrozené aj rastliny. Je všeobecne známe, že najdôležitejším opeľovačom rastlín je práve hmyz. Moderný človek na tieto princípy a zákony akoby zabudol, a preto je problém ochrany životného prostredia dnes neobyčajne aktuálny. Ľudia môžu zmeniť časť Zeme, ale nesmú zmeniť celý jej povrch len preto, aby mali z toho úžitok. Bez ohľadu na určitý súlad s krajinou nemôžu zničiť celé oblasti nevhodnou priemyselnou výstavbou alebo celými osadami chát. Prírodný majetok by sme mali mať vo väčšej úcte a zveľaďovať ho tak, aby sme mali z neho čo najväčší dlhodobý úžitok.

Dnešný človek je stále úzko spojený s prírodou. Človek, ktorý si aspoň občas nájde chvíľku voľného času a zájde do voľnej prírody - pešo - bez rádia, to puto pocíti. Niekedy stačí len hodinka strávená za múrmi mesta, pod nebom.

Ak pochopíte tieto riadky ako výzvu, vyberte sa na potulky prírodou. Začnime jarou. Na jar sa nám otvára zem (ako to ospievali naše babičky). Otvorme aj my oči a obdivujme nádheru farieb a tvarov snežienok, sedmokrások či bledúľ. Jarné slnko neprebúdza len rastlinstvo. Keď sa lepšie prizrieme, zistíme, že zeleň sa hemží chrobákmi a príchod teplejších dní nám zvestuje žabí koncert.

Nesmúťte, keď ste nemali čas sa poprechádzať jarnou prírodou. Veď je tu leto. Poteší vás pestrosťou kvetín, letom vážok, jaštericami, ktoré sa šuchnú popred nás a zmiznú v tajných skrýšach. Leto sa rýchlo pominie, a je tu jeseň. Aj ona má svoje krásy. Ku kvetom a živočíchom pribudnú huby, ktoré sú učupené kdesi v lese a chutné na tanieri. Keď odkvitnú posledné kvety, všetko postriebri mráz a sneh prikryje zem bielou prikrývkou, príroda oddychuje.

I keď sme sa často túlali lesom, mnohé z týchto krás nám unikali, nevšímali sme si ich. Dajme si teda záväzok, že odteraz budeme nielen vnímavejší a pozornejší ku všetkým tým nádherám, ale hlboko do srdca si vštepme jednu peknú vetu:

„Odtrhla som kvet, zvädol mi, chytila som motýľa, zahynul. Vtedy som pochopila, že prírody sa možno dotýkať len srdcom."

Zones.sk – Zóny pre každého študenta
https://www.zones.sk/studentske-prace/slohove-prace/15541-mnohi-iba-preto-nerozumeju-hlasu-prirody-lebo-im-zaznieva-prilis-jednoducho-arthur-schopenhauer-uvaha/