Svojím rozsahom a štruktúrou poviedka je podobná novele. Aj teoretici ju žánrovo určovali prevažne vo vzťahu k nej. Fabula (príbeh) poviedky je menej zložitá, rozprávanie je lineárne a bez výraznejšieho dramatického spádu, formovo a štýlovo poviedka je uvoľnenejšia. Niektorí teoretici termín poviedka používajú ako súborný názov pre strednú epiku vôbec. Avšak aj termín poviedka má vlastné žánrové črty, ktoré súvisia s jej genézou.
Poviedka totiž geneticky súvisí s ľudovou rozprávkou a z toho vyplýva, že sa výraznejšie začala vyvíjať od epochy romantizmu, ktorý priamo nadväzoval na ľudovú slovesnosť. Prejavuje sa to v rovine rozprávania, ktoré sa usiluje o čím väčšiu bezprostrednosť.
Oproti výnimočnosti postáv v novele postavou v poviedke je obyčajný človek, ktorý je znázornený v časovo užšie vymedzenom životnom úseku. Takýto typ poviedky je príznačný najmä pre realizmus stvárňujúci prevažne sociálnu problematiku. Ale jednoduchosť fabuly, priamočiarosť rozprávania, obyčajnosť postáv poviedky nie sú aj znakom jej problémovej nezávaznosti. V poviedke sa komplexnosť a hĺbka problematiky, ako aj širšia platnosť znázorňovaných situácií podáva náznakovite.
Vývin poviedky neprebiehal iba v tradíciách ústnej slovesnosti. Pre svoju rozprávačskú stručnosť, a najmä zaokrúhlenosť fabuly poviedka bola vhodnou formou aj pre rozmanité spisovateľské experimenty. Pre slovenskú literatúru je príznačný realistický typ poviedky, a to etnografického a sociálneho zamerania (M. Kukučín, J. G. Tajovský, J. Čajak), ako aj expresionistickýtyp poviedky (J. Hrušovský, T. J. Gašpar, I. Horváth).
Opätovné nadväzovanie na tradície ústnej slovesnosti bolo u predstaviteľov lyrizovanej prózy, ktorí do svojich poviedok zapájali mytologické prvky (napríklad démonické prvky vo Švantnerových poviedkach Piargy a Horiaci vrch).
(M.Harpáň)