8. 5. 1989 zavítal bocian aj do nemocnice v Novej Bani. Moja mama tu ležala preto, lebo ju bolelo brucho. Po dvoch dňoch, keď už bola zdravá ako ryba, chystala sa domov. Práve vtedy prišla do izby sestrička a oslovila ju: Dobrý deň, pani Chudá. Včera tu bol bocian a priniesol viac detí ako sme si objednali. Nechceli by ste jedného „anjelika?“ Mama sa najprv potešila, ale ako roky prichádzali, začala ľutovať svoje unáhlené rozhodnutie.
Keď sme sa dostali domov, všetci si ma najprv podozrievavo prezerali. Dosť mi to liezlo na nervy a tak som ich musel odháňať plačom.
V mojom rannom detstve sa nedialo nič zaujímavé, až do chvíle, kým som sa nenaučil chodiť po štyroch. Živo si pamätám, ako som sa dostal do skrine, povyťahoval vianočné gule a pohádzal pekne jednu za druhou dolu schodmi. Neskôr, keď sa mama vrátila a zistila čo sa stalo, pohádzala na oplátku ona zase mne jednu za druhou po zadku.
Hneď potom, čo som sa naučil chodiť ako všetci normálni ľudia, po dvoch, začali sa vo mne prebúdzať gény maliara. Vtom momente som vodovými farbami vymaľoval celú kúpeľňu a balkón.
Ako všetky malé deti, aj ja som túžil po nejakej „dospeláckej“ profesii. Chcel som byť požiarnik, aby som zakladal oheň. Ale tento sen sa rozplynul hneď po tom, ako som doma zapálil kôš s odpadkami. Vďaka Bohu sa v mame skrýval skrytý talent hasiča a preto žijeme stále v tom istom dome.
Keď som nastúpil do školy, mama začala ľutovať, že bola taká naivná a uverila sestričkiným taľafatkám: že vraj „anjelik“. Každý boží, teda školský deň, som dostával zlé známky a tresty, ktoré som si odpykával po vyučovaní v škole. Raz som dokonca prepisoval Krátky slovník slušného správania.
Na druhom stupni sa opäť prejavil môj vzťah k umeniu a to, keď som popísal kabínky na WC. To bola posledná kvapka k tomu, aby som zmenil školu.
Tak sa aj stalo. V druhom polroku ôsmeho ročníka som prestúpil na cirkevnú školu v Žiari nad Hronom. Chvíľu mi trvalo, kým som sa udomácnil, ale už o dva mesiace som sa dostal opäť do „normálu“ – poznámky, konflikty s učiteľmi a veľké bodové hodnotenie.
Po skončení základnej školy, som sa, ani neviem ako, ocitol na SSOST v Žiari nad Hronom. A tam trčím až doteraz. A ak Boh dá a motyka vystrelí, možno sa mi podarí aj zmaturovať.
Keď už zo mňa zrejme nebude požiarnik, snáď sa stanem aspoň elektrikárom. Len by som mal znížiť bodovú hodnotu známok z odborných predmetov, aby zo mňa nebol „skratman“ a dožil sa v 75-tich rokoch šťastného zaslúženého dôchodku.