Beletrizovaný životopis osoby

Beletrizovaný životopis osoby

Neviem ako iné deti, ale ja som od prvých chvíľ mala rada slnko a vodu. Slnko možno preto, že som sa narodila v januári a musela som dlhý čas tráviť v belčove pri kachliach, kým ma konečne vy­niesli von na jarné slnko. A blyskotavá voda bolo to prvé veľké neznáme, na čo sa s úžasom zahľa­deli moje oči, pretože som sa narodila na brehu Hrona. Doslovne. Náš dom stál tak, že priamo pod otvoreným dvorom sa valila široká rieka.

Údolie Hrona je ovenčené vysokými kopcami a keď sa slnko vyhuplo nad kopec, jeho lúče sa zazrkadlili na vode a vykúzlili cez Hron zlatú ces­tičku. Raz v nedeľu, keď som mala tri roky, vy­obliekala ma mama do parády, že ma vezmú do kostola. Kým sa oni s otcom vychystávali, poslali ma na dvor. Pozerala som sa z dvora na tú zlatú cestičku na vode a pochytila ma velikánska túžba pustiť sa po nej na druhú stranu.

Vtedy som ešte nechápala, že po takých slnečných cestičkách môžu behať iba myšlienky, túžby a sny. Nazdávala som sa, že keď som tak pekne oblečená . . . Našli ma v Hrone, kus od brehu, z vody mi už trčala iba hlava, ale ja som sa zaryto držala smeru zlatej cestičky.

To bolo po prvý raz, čo som sa topila v Hrone. Potom som sa topila ešte niekoľkokrát, ale ako vi­díte, vždy som šťastne vyviazla.

Do školy som začala chodiť tam na brehu Hro­na v Dolnej Ždani. Zo šlabikára sa najlepšie pa­mätám na pestrofarebného kohúta, ktorý bol na­maľovaný pri písmenku K. Možno preto mi bolo písmenko K vždy také milé. Keď som mala osem rokov, presťahovali sme sa na Dolniaky. Bývali sme na majeri. Nikde nebolo vidno ani kopčeka, len rovina a rovina od obzoru ku obzoru. Rovina plná pšenice, kukurice, papriky a melónov.

Do slo­venskej školy nás tam chodilo šestnásť detí, od prvákov až po ôsmakov. Ale mali sme výborného pána učiteľa Ratkovského, na ktorého nikdy neza­budnem. Požičiaval mi na čítanie najrôznejšie knihy. Veľa, koľko som chcela. Tam som ako deväť - desaťročná začala písať prvé veršíky. A mojím veľ­kým tajným snom bolo, že sa raz i ja stanem pani učiteľkou a budem mať veľa kníh. Vtedy som si nevedela nič krajšieho predstaviť. Lenže k splne­niu tohto sna viedla dlhá a ťažká cesta.

Ja som to nemala so školou také jednoduché, ako to majú deti dnes. Moji rodičia boli chudobní a na školu bolo treba peňazí- Okrem toho na de­dine vládol akýsi nepísaný zákon, že keď dieťa, a najmä dievča, dospeje do pätnástich - šestnástich rokov, musí si vlastnou prácou na seba zarobiť. A tak som nejaký čas študovala, potom nejaký čas pracovala a zase študovala.

Pracovala som v rôz­nych zamestnaniach. Poznám prácu robotníčky, úradníčky, učiteľky, redaktorky a čo ja viem čo všetko ešte. Ale nech som robila čokoľvek, keď som mala chvíľu voľného času, písala som. Písala som básničky, rozprávky, poviedky, ba i romány, pre­tože mladý človek je veľmi odvážny. Samozrejme, nikdy som si nenamýšľala, že by to bolo niekde uverejnené a že by to niekto čítal. Taká odvážna som zase nebola. Robila som to pre vlastné pote­šenie.

Keď som mala štrnásť rokov a chodila som do meštianky v Banskej Bystrici, uverejnili mi v Slniečku prvú básničku. To bolo radosti! Ani čo by sa predo mnou znova ukázala tá slnečná ces­tička cez vodu. Ale podľa všetkého som bola asi dosť tvrdohlavá, lebo som sa tohto lúčika uvzato držala. Bol to práve časopis Slniečko, v ktorom som začala neskoršie pravidelne uverejňovať bá­sničky a rozprávky.

Pravda, medzitým som sa vydala. Mám syna, ktorý je dnes už tiež Ženatý. Vyštudoval a teraz pokračuje v tom, g čom som ja kedysi snívala. I je­ho žena je učiteľkou a tak patríme všetci deťom. Čím bude môj vnuk Róbert a vnučka Andrea, to ukáže budúcnosť. Verím však, že sa aj oni raz bu­dú vyznávať z lásky k deťom.