Beletrizovaný životopis osoby
Beletrizovaný životopis osoby
Neviem ako iné deti, ale ja som od prvých chvíľ mala rada slnko a vodu. Slnko možno preto, že som sa narodila v januári a musela som dlhý čas tráviť v belčove pri kachliach, kým ma konečne vyniesli von na jarné slnko. A blyskotavá voda bolo to prvé veľké neznáme, na čo sa s úžasom zahľadeli moje oči, pretože som sa narodila na brehu Hrona. Doslovne. Náš dom stál tak, že priamo pod otvoreným dvorom sa valila široká rieka.
Údolie Hrona je ovenčené vysokými kopcami a keď sa slnko vyhuplo nad kopec, jeho lúče sa zazrkadlili na vode a vykúzlili cez Hron zlatú cestičku. Raz v nedeľu, keď som mala tri roky, vyobliekala ma mama do parády, že ma vezmú do kostola. Kým sa oni s otcom vychystávali, poslali ma na dvor. Pozerala som sa z dvora na tú zlatú cestičku na vode a pochytila ma velikánska túžba pustiť sa po nej na druhú stranu.
Vtedy som ešte nechápala, že po takých slnečných cestičkách môžu behať iba myšlienky, túžby a sny. Nazdávala som sa, že keď som tak pekne oblečená . . . Našli ma v Hrone, kus od brehu, z vody mi už trčala iba hlava, ale ja som sa zaryto držala smeru zlatej cestičky.
To bolo po prvý raz, čo som sa topila v Hrone. Potom som sa topila ešte niekoľkokrát, ale ako vidíte, vždy som šťastne vyviazla.
Do školy som začala chodiť tam na brehu Hrona v Dolnej Ždani. Zo šlabikára sa najlepšie pamätám na pestrofarebného kohúta, ktorý bol namaľovaný pri písmenku K. Možno preto mi bolo písmenko K vždy také milé. Keď som mala osem rokov, presťahovali sme sa na Dolniaky. Bývali sme na majeri. Nikde nebolo vidno ani kopčeka, len rovina a rovina od obzoru ku obzoru. Rovina plná pšenice, kukurice, papriky a melónov.
Do slovenskej školy nás tam chodilo šestnásť detí, od prvákov až po ôsmakov. Ale mali sme výborného pána učiteľa Ratkovského, na ktorého nikdy nezabudnem. Požičiaval mi na čítanie najrôznejšie knihy. Veľa, koľko som chcela. Tam som ako deväť - desaťročná začala písať prvé veršíky. A mojím veľkým tajným snom bolo, že sa raz i ja stanem pani učiteľkou a budem mať veľa kníh. Vtedy som si nevedela nič krajšieho predstaviť. Lenže k splneniu tohto sna viedla dlhá a ťažká cesta.
Ja som to nemala so školou také jednoduché, ako to majú deti dnes. Moji rodičia boli chudobní a na školu bolo treba peňazí- Okrem toho na dedine vládol akýsi nepísaný zákon, že keď dieťa, a najmä dievča, dospeje do pätnástich - šestnástich rokov, musí si vlastnou prácou na seba zarobiť. A tak som nejaký čas študovala, potom nejaký čas pracovala a zase študovala.
Pracovala som v rôznych zamestnaniach. Poznám prácu robotníčky, úradníčky, učiteľky, redaktorky a čo ja viem čo všetko ešte. Ale nech som robila čokoľvek, keď som mala chvíľu voľného času, písala som. Písala som básničky, rozprávky, poviedky, ba i romány, pretože mladý človek je veľmi odvážny. Samozrejme, nikdy som si nenamýšľala, že by to bolo niekde uverejnené a že by to niekto čítal. Taká odvážna som zase nebola. Robila som to pre vlastné potešenie.
Keď som mala štrnásť rokov a chodila som do meštianky v Banskej Bystrici, uverejnili mi v Slniečku prvú básničku. To bolo radosti! Ani čo by sa predo mnou znova ukázala tá slnečná cestička cez vodu. Ale podľa všetkého som bola asi dosť tvrdohlavá, lebo som sa tohto lúčika uvzato držala. Bol to práve časopis Slniečko, v ktorom som začala neskoršie pravidelne uverejňovať básničky a rozprávky.
Pravda, medzitým som sa vydala. Mám syna, ktorý je dnes už tiež Ženatý. Vyštudoval a teraz pokračuje v tom, g čom som ja kedysi snívala. I jeho žena je učiteľkou a tak patríme všetci deťom. Čím bude môj vnuk Róbert a vnučka Andrea, to ukáže budúcnosť. Verím však, že sa aj oni raz budú vyznávať z lásky k deťom.