A život ide ďalej (Beletrizovaný životopis)

A život ide ďalej (Beletrizovaný životopis)

Narodila som sa 23. 2. 1990 v trnavskej nemocnici. Hneď som sa zľakla, že som chorá a poriadne som si nad svojím osudom poplakala.

Plač ma vraj i s tými chorobami často sprevádzal na mojej životnej púti do piatich rokov. No aj tak som javila čulú chuť spoznávať svet a začala som sa výtvarne prejavovať – kresbami po stenách.

Keďže som mala babičku, do materskej školy som nechodila, čím sa mi predĺžila „mladosť“ bez povinností, ale ony si na mňa aj tak počkali.

1. septembra 1996 som sa stala súčasťou veľkého kolektívu nedočkavcov po vedomostiach. Hltala som ich naozaj s chuťou, o čom svedčia i moje ukážkové vysvedčenia. No nezaostávala som ani v aktivite iného typu. Okrem toho, že som bola výbojná a usadila som občas aj chlapčenské osôbky, zapájala som sa do práce triedy ako nástenkárka a kronikárka.

Takto vyzbrojená vedomosťami, prácou a dychtivosťou som sa zúčastnila na tom bežnom a predsa vzrušujúcom jave – na sťahovaní národov. Národ ZŠ sa rozpŕchol po skončení 9. ročníka do všetkých kútov mesta, ba čo viac, Slovenska. Mňa priaznivý vietor zahnal do náručia pohostinnej školy – chemickej priemyslovky v Bratislave.

Vrhla som sa do víru života tak dychtivo, ako je to pre mňa typické. Hlcem všetko nové, posilňuje kolektív II. A a dvíham úroveň volejbalového krúžku.

Mojimi najväčšími záľubami sa stali literatúra a výtvarná práca. Šport osviežuje a ozdravuje organizmus a duchovné záľuby zase city.

Moje plány sa nekončia, mienim útokom získať maturitu a dostať sa ďalej na vysokú školu a tak získať jednu z najcennejších listín – diplom chemickej inžinierky. Ako sa môj život bude vyvíjať ďalej, uvidím. Zatiaľ je dosť priamočiary, bez väčších ťažkostí. Len aby to bolo aj naďalej tak.