Bol pekný letný deň a ja som sa išla na smrť unudiť. Ako na zavolanie ma navštívil kamarát, ktorý mi navrhol, či by som s ním a jeho partiou nešla na chatu. Ja som bez váhania súhlasila... Ten deň bol štvrtok, a na cestu sme sa vydávali v piatok napoludnie.
Počasie bolo príjemné dovtedy, kým sme nedošli do Rožňavy. Odtiaľ sme totiž mali ísť do dediny menom Cučma a polom k chate už len pešo. Ako som už naznačila, celú cestu nám pokazil nepríjemný dážď. Keď sme v Čučme vystúpili z autobusu, neostávalo nám nič iné, ako sa vybrať na chatu. Dážď-nedážď, čakať sme nemohli, lebo pred nami bola dlhá a vyčerpávajúca cesta.
Po dvoch hodinách únavného šliapania sme došli na chatu menom Volovec, kde nás milo privítali chatár s chatárkou a s jedným turisticky založeným párom mladomanželov. Zmoknutí na kosť, sme si sadli ku kozubu a vypili teplý čaj. O chvíľu neskôr sme si vybalili svoje veci a sadli si na chodbičku, odkiaľ bol výhľad na celú Rožňavu. Pohľad to bol skutočne veľmi pekný.
Schyľovalo sa k večeru, a napriek tomu, že bolo leto, bola čoraz väčšia a väčšia zima. Zababušila som sa do deky, sadla si do teplo vyhriatej kuchynky a počúvala som príhody, ktoré nám rozprávala chatárka. Unavená z celého dňa som si ľahla do postele a vnárala sa do ríše snov niekde vysoko v horách.
Sobotňajšie ráno bolo príjemné. Keď som vstala a vyšla von, v okolí chatky bolo pár zvedavých turistov, ktorí si prišli dať nejaké to pivko a medzitým sa kochali v prírodných krásach hory Volovec. Mňa a moju partiu však čakala polhodinová cesta do kopca na najvyššie položené miesto Volovca - Skalisko.
Je to vo výške okolo 2000 m n. m. Keď sme tam došli, zmeravela som. Okolo mňa boli samé lesy a kopce, drobné zvieratká ako hady a jašterice a predo mnou na skale bola salamandra pásikavá. Nádherný, ale už takmer ohrozený a veľmi zriedkavý druh jašterice, s ktorým som sa ešte nikdy predtým nestretla. „Ach", povzdychla som si, a už sme sa aj vydávali na cestu späť do chaty.
Celé popoludnie som presedela na veľkom kameni, ktorý bol slnkom príjemne vyhriaty. Odtiaľ som pozorovala prírodu navôkol. Žiadne autá, žiadna hudba, proste nič z každodenného rušného života. Asi toto mi chýbalo. Bol to príjemný oddych pre telo i dušu. Na druhý deň ráno, teda v nedeľu, sme sa rozlúčili s chatárom a chatárkou a vybrali sa na cestu domov. Na rozdiel od nášho príchodu, počasie bolo pekné a nám sa išlo veľmi dobre. Domov sme dorazili unavení, ale s krásnymi zážitkami.
Nikdy som si nemyslela, že príroda vplýva na človeka tak blahodarne, lenže vtedy som to pochopila. Bola som plná energie, elánu a napriek namáhavej túre oddýchnutá. A to len vďaka trom dňom v prírode...