Prvý deň v škole (Rozprávanie)

Prvý deň v škole (Rozprávanie)

Už je to tu! Ten odporný zvuk budíka. O piatej ráno znel ešte horšie. Želala som si, aby to bol len sen. Aj som si to predstavovala. Hej! Čo robíš? Zase spíš?! Ty lenivá stvora, vstávaj už! Bol dotieravý. Či som chcela, alebo nie (pravdaže nie), musela som vstať.

Najprv som bola pokojná, veď som ešte len rozlepovala oči. Ha-ha-ha! Až potom, keď som si uvedomila, kam pôjdem a že tam nikoho nebudem poznať, premkol ma strach. Najprv len taký - takmer nija­ký. Veď čo! Čo sa mi môže stať? Spamätaj sa konečne! S týmito vetami, alebo skôr príkazmi a ešte s množstvom neusporiadaných myšlienok, som išla celou cestou. Že kde? Zase do školy.

Tento raz opäť začínať v prvom ročníku. No od prvého ročníka na základnej škole sa to podstat­ne líšilo. Nevedela som, ani kam sa mám postaviť, aby som nikomu neprekážala. A tak som ostala stáť, nevinne sa obzerajúc po nejakej známej tvári pred bránou školy. Tam je! Dočkala som sa svojho bývalého spolužiaka, s ktorým som mala tú česť začínať aj strednú školu. Na­šťastie prišiel.

Celí roztrasení a nervózni sme vošli do areálu až na dvor, kde sa to len tak hem­žilo študentmi. Na niektorých sme spozorovali, že sa cítia asi tak ako my. Ale boli aj takí, ktorí to tam už dobre poznali. Tí mali strach už len z toho, ktorých profesorov im pridelia. Frajeri! Na úbohých prvákov si trúfajú! Veď už na budúci rok aj my budeme takto „ frajerovať“ a zabávať sa na skleslých a vystrašených tvárach prvákov. Snažila som si dodať odvahy.

Najprv sme stáli dve hodiny na dvore a až potom nás začali roztrieďovať do tried. Pekne po jednom čítali naše mená akoby nás postupne, rad - radom, posielali na smrť (veď niektorých aj posielali). V triede bolo ticho, lebo aj tak nikto nikoho nepoznal. Asi po polhodine predstavova­nia sa začali ozývať dovtedy nepoznané hlasy. Profesori vždy majú dosť práce, kým nás chcú umlčať, ale vtedy stačilo jedno napomenutie a všetci čušali. Z niektorých išiel naozaj strach. Ale prekonali sme ho a teraz sme my čiernou morou niektorým z nich.

Keď sa skončilo predstavovanie a triedna profesorka nás oboznámila s „týraním", ktoré nás čaká počas celého roka, pustili nás konečne domov. Vraj na čas si uvoľniť nervy. Veď tie budú napäté celé nasledujúce štyri roky!