Priateľ mi podal ruku v pravý čas

Priateľ mi podal ruku v pravý čas (Rozprávanie)

„Myslíš, že to bude v poriadku?“ spýtal som sa s neistotou svojho Priateľa. Ale on mlčal, neodpovedal. Veľmi som sa tomu nedivil, keďže už dlhšiu dobu sa so mnou akosi nechcel rozprávať. Sedel som v čakárni na lavičke a čakal som, kým nevyslovia moje meno. Na sonografické vyšetrenie chodí veľa ľudí, ale tento raz to bolo akési iné, netypické. Sedel som tam „sám“. Mal som čas pouvažovať nad tým, čo sa vlastne prihodilo.

V čase padajúceho lístia som raz po vyučovaní telefonoval mame: „Mohla by si, prosím, prísť po mňa? Veľmi ma bolí miesto v okolí kostrče, zrejme by sme mali ísť k lekárovi.“

„Samozrejme,“ pokračovala mama, „o desať minút som pri tebe!“ Názov pridelenej diagnózy bol tak krkolomný, že som sa ho učil vyslovovať takmer mesiac:

„Sinus pilonidialis“. Je to zdravotný problém, ktorý označuje cystu vzniknutú pri kostrči. Čo to pre mňa znamenalo? Nemohol som si ani sadnúť! Taká to bola bolesť.

Môj Priateľ o tom vedel. Istotne. Veď som mu o tom často hovoril. Teda, skôr by som povedal, že som sa mu posťažoval. Kladením otázok typu: „Prečo sa to muselo stať práve mne?“ Tak som ho zasypával svojimi otázkami, že som mu nedal ani najmenší priestor na to, aby mi odpovedal.

Prvý zákrok bol nevyhnutný a neodkladný.

„Vážený pacient, musíme vám vytvoriť ranu, cez ktorú by hnis mohol odtekať,“ pokojným hlasom oznámil chirurg. Nezmohol som sa na jediné slovo. Keď treba, tak treba. Strach? Samozrejme. Zrejme by som nebol človekom, keby som sa v takej chvíli nebál.

Dni ubiehali a ja som sa cítil čím ďalej, tým lepšie. Dokonca môj vzťah s Priateľom sa zlepšil. Už som ho veľmi nezaťažoval svojimi problémami. Ľutoval som, že som hádzal vinu na neho, hoci on za nič nemohol. Myslím, že mi odpustil. A keď sa zdalo, že už bude len dobre, bol som na vyšetreniach oboznámený s tým, že musím ísť na operáciu. Tá cysta vraj recidivuje a musí sa preto úplne celá vybrať. Šanca, že by ju dokázali vybrať celú, bola mizivá. Dá sa povedať, že som psychicky

klesol veľmi hlboko. Cítil som sklamanie, hnev, strach,... Jednoducho všetko negatívne. Cítil som sa sám. Mal som pocit, že skutočného Priateľa niet.

„To nie je pravda!“ prerušilo moje myšlienky svedomie, „Tvoj Priateľ je stále pri tebe. Nikdy ťa neopustil a vždy ti podal pomocnú ruku v pravý čas, len si to nevieš priznať. Vedel o tebe skôr, než si ty mohol spoznať jeho! Vždy ostal verný, hoci si ho mnohokrát ty sám od seba odohnal.“

„Je to naozaj tak,“ s ľútosťou v srdci som si priznal vinu.

Termín operácie bol stanovený a približoval sa ku mne ako rozbehnutý vlak.

Vlak, ktorý ma chce zraziť, zničiť. Taký vlak, čo sa nedá zastaviť.

Týždeň pred operáciou som sa rozhodol, že sa nechám ešte posledný raz vyšetriť. Bola to posledná šanca, ktorá by mohla do mojej neriešiteľnej situácie priniesť zvrat. Dôveroval som Priateľovi. Hoci moja viera bola malá ako zrnko prachu, predsa nejaká bola. A on o nej vedel.

Z mojich úvah ma vyrušila zdravotná sestra. Vošiel som dnu, ľahol som si na posteľ a čakal, dúfal v zázrak. Asi po dvoch minútach pani doktorka vyslovila slová, ktoré vo mne ostanú navždy: „V danej lokalite možno badať jemnú jazvu, po náleze cysty niet ani stopy...“ Viete si to predstaviť? Viete si predstaviť, čo asi cíti človek, keď sa chystá pol roka na vážnu operáciu a týždeň pred ňou sa dozvie, že mu vlastne nič nie je?

Nastúpil som do autobusu a namieril som si to priamo domov. Nie, to nemôže byť jedna veľká náhoda. Ja to nazývam zázrak. A tento príbeh je svedectvom toho, že Boh je Priateľom každého z nás. Je Priateľom s veľkým „P“, ktorý nemešká. On len najlepšie vie, kedy je ten správny čas na to, aby nám podal svoju pomocnú ruku. Pozerajúc z okna autobusu, som sa s vďačnou slzou v oku zmohol na jediné:

„Ďakujem ti, Priateľ môj!“