Vtedy som si uvedomila, že na to mám (Umelecké rozprávanie)

Slovenský jazyk » Slohové práce

Autor: Dievča ursula (17)
Typ práce: Referát
Dátum: 21.03.2019
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 735 slov
Počet zobrazení: 223
Tlačení: 8
Uložení: 8

Vtedy som si uvedomila, že na to mám (Umelecké rozprávanie)

V ten deň som bola v škole úplne nepoužiteľná. Naplno na mňa doľahlo, že sa rodičia rozhodli nežiť viac v spoločnej domácnosti. Oznámili mi to včera s mrazivým pokojom, ktorý som ja nepociťovala. Čo som vlastne pociťovala? Na jednej strane hnev, sklamanie a ľútosť, no na druhej nič. Po správe, ktorú som si ráno našla v telefóne, som sa cítila prázdna ako krabička od cigariet tuhého fajčiara.

Písal mi Marek. Jediná osoba, ktorá mi kedy ponúkla pomocnú ruku, mi len tak oznámila, že nášmu vzťahu odzvonilo. Aspoň sa ukázalo, ako veľmi ma mal rád, keď som mu nestála ani za to, aby mi to povedal osobne.

Keď som poobede vychádzala zo školy bohatšia o dve pätorky, ale ľahšia o stovky vlasov vypadaných zo stresu, vonku vládlo pochmúrne počasie. Neveselo som sa zaškľabila. Príroda sa zrejme cíti tak ako ja.

Pristihla som sa pri tom, že ma nohy nesú opačným smerom, ako je môj domov. Nechcela som sa tam vracať. Túžila som po tichu. Túžila som po láskyplnom objatí. Túžila som po šťastí.

Sprvu som si to ani neuvedomila. Po lícach si cestu razili slané potoky sĺz a zmáčali mi kockovanú košeľu. Akoby sa snažili z mojej duše vyplaviť všetku ťažobu z každého neúspechu, ktorý som v živote okúsila. Nikdy som nebola obľúbená dcéra. Ani kamarátka. Ani žiačka. Bola som len jednou z možností. To ma ubíjalo.

Z depresívnych úvah ma vytrhlo čosi, na čo moje uplakané oči z ničoho nič zaostrili. Na chodníku pár metrov predo mnou ležala kopa šatstva. Nie. Bola to postava skrútená v zvláštnej polohe. V hrdle sa mi zasekol dych, nohy mi zdreveneli a od prekvapenia som aj zabudla plakať.

Čo teraz? V hlave sa mi premietli všetky prednášky prvej pomoci, čo som v živote absolvovala. Nikdy som nedávala pozor, lebo som si nemyslela, že budem niečo z toho potrebovať. Zjavne som sa mýlila.

Moja hlava bola zaseknutá, ale v nohách a rukách som pocítila prílev adrenalínu.

Šokovaná vlastnou aktivitou som sa prihnala k postave a padla som na kolená.

„Pane? Pane! Počujete ma?“ kričala som hystericky.

Nedostalo sa mi žiadnej odpovede. Skúsila som to ešte raz, ale s rovnakým výsledkom.

Myseľ bola stále na mŕtvom bode, avšak moje ruky konali bleskovo. Trasúc sa šmátrali po mobile. Keď som ho vytiahla z vrecka, prsty sa ohromnou rýchlosťou rozleteli po klávesnici. Priložila som si telefón k uchu. Vyzváňal. Zrazu som začula príjemný ženský hlas.

„Ako vám môžem pomôcť?“ pýtal sa.

„Ja....Ten chlap...Neviem, čo robiť....Iba tu leží a nehýbe sa!“ volala som chaoticky.

Zatmelo sa mi pred očami. Krv mi hučala v ušiach a iba matne si pamätám, aké informácie som podala dáme na druhom konci linky. Sústredila som sa však na jej ubezpečenie, že okamžite posiela pomoc. Chvíľu ma navigovala. Stále som všetko vnímala ako v tranze. Nebola som si istá, či neznámemu svojimi ťarbavými prstami neublížim. Srdce mi tĺklo ani opreteky.

V diaľke som začula sirény. O pár sekúnd ma od muža odtisli dva páry silných rúk a s hrôzou som sledovala celý výjav predo mnou.

Ďalej si pamätám už iba útržky rozhovorov so záchranármi. Vyrozumela som, že sa mi akosi podarilo zachrániť ľudský život.

Dotrmácala som sa domov. Zvalila som sa na posteľ a ostala tak celú večnosť. Nedošlo mi, aký je byt tichý, až kým nezazvonil zvonček pri dverách. Nik neotváral. Keď sa ozval tretí raz, postavila som sa a otrasená som sa presunula do predsiene. Stlačila som kľučku a odtisla dvere. Okolo krku sa mi hodila drobná blondína, výskajúc: „Ďakujem, ďakujem, ďakujem!“

„Ehm...Prepáčte. Poznáme sa?“

„Dnes ste zachránili život môjmu manželovi! Som vám zaviazaná!“

Odtiahla sa odo mňa a do ruky mi vtisla kyticu, ktorú som si dovtedy nevšimla.

„Tisíckrát ďakujem!“ pišťala.

„No, vôbec nie je za čo,“ znela moja odpoveď.

„Ale je! Sme vašimi dlžníkmi!“

Ďalej som nič nevravela, iba som počúvala ten emotívny prúd reči. Dáma sa potom vytratila tak rýchlo, ako sa objavila.

Zo šoku ma vytrhli slnečné lúče predierajúce sa do bytu. Odrazu som mala pocit, že vietor rozfúkal mraky aj nad mojím životom. Konečne som si uvedomila, že som zachránila človeka. Ja. A ani neviem, ako sa mi to podarilo. Možno mám v tomto svete nejaký význam, poslanie. Nie som len smoliar bez budúcnosti.

Vtedy som si uvedomila, že na to mám. Že zvládnem čeliť nástrahám života, pretože som silná. A ak aj niečo nevyjde, raz slnko určite vykukne.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 6)

Vyhľadaj ďalšie vhodné študentské práce pre tieto kľúčové slová:

#vtedy som si uvedomila ze na to mam rozpravanie #vtedy som si uvedomil ze na to mam rozpravanie

Diskusia: Vtedy som si uvedomila, že na to mám (Umelecké rozprávanie)

Pridať nový komentár

:: Prihlásenie



Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Slovenský jazyk » Slohové práce

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.019