Milióny slov. Stovky strán. Jeden príbeh.
Prstami prechádzam po lesklých obaloch kníh. Obal pekný, názov tiež. Otvorím ju? Vydám sa na ďalšie nezabudnuteľné dobrodružstvo? Otváram, listujem...
Ach, nie! Knižka nemá obrázky! Čo teraz? Veď v nej nie je čo pozerať! Načo vôbec existujú také knihy? Ako má človek pochopiť, čo sa mu autor snaží povedať, keď mu to ani trochu vizuálne nenaznačí?
Slová, slová, samé slová! Knihy sa však čítajú, nie prezerajú... nie? Skús, skús, iba to skús!
Prvá strana: oči prechádzajú po obrysoch písmen jednotlivých slov.
Päťdesiata strana: zrak sa vpíja do príbehu medzi riadkami.
A zrazu som preč. Už nesedím v izbe a nedržím knihu. Som vo svete mágie a kúzel. Som v minulosti. Budúcnosti. Som vo svete nekonečných možností. Vo svete svetov.
Môžem lietať, dýchať pod vodou, byť kdekoľvek, čímkoľvek. Vidieť nevídané. Bez obrázkov! Pýtate sa ako? Mysľou, srdcom, dušou.
Na to, aby sme videli všetko to krásne, oči nepotrebujeme. Žiadna ceruzka nevytvorí taký obrázok ako naša fantázia. A tá nepotrebuje ani farby. Stačí jej plátno našej mysle. Vyrýva do nej príbeh, až sa nakoniec zdá byť skutočný.
Bojovať s trojhlavým drakom, vyšetrovať vraždu, hľadať vinníka svojho nešťastia. Poraziť zlo, potrestať ho, nájsť šťastie v pokoji a odpustení. Preto existujú knihy. Sú našimi učiteľmi. Učia nás, ako po páde vstať a ísť ďalej. Učia nás, ako veriť v nemožné. Učia nás, ako milovať.
Ak je niečo, čo dokáže prekonať čokoľvek, je to láska, hovorí takmer každá rozprávka. Nie zlato, sila ani mágia. Láska! A osobitným druhom lásky je láska ku knihe.
Škola, práca, povinností vyše hlavy. Celý deň je hrozný. Smútok, nervozita, stres... Otvor knihu! Jej stránky ťa pohladia na duši, slová utrú slzy, príbeh ti dá zabudnúť na všetko negatívne. Teda... nie celkom. V tom však spočíva jej čaro. Nehovorí, že všetko je dokonalé. Áno, aj postavy v príbehoch sú prenasledované temnými tieňmi. Nedokážu im ujsť. No dá sa proti nim bojovať, šepkajú nám. Svetlom, ktoré žiari v našom vnútri.
Je krásne môcť kedykoľvek otvoriť knihu a vytratiť sa, ako keď si niekto v Pánovi prsteňov nasadí ten čarovný prsteň. No je ešte krajšie, keď po poslednej strane knihu zavrieme a uvedomíme si, že ten príbeh žije aj naďalej s nami. V nás. Že vlastne aj my jeden žijeme. Že aj my sme hlavnými postavami. Robíme chyby, zamilovávame sa, trpíme, smejeme sa, máme strach, tešíme sa... A naše problémy sa až tak veľmi nelíšia od tých, ktoré musia riešiť hlavní hrdinovia v knihách.
Nie je veru všetko vedieť, ako vyzerá graf kvadratickej funkcie, prokaryotická bunka či molekula hydroxidu sodného. To nie je umenie. Neobohatí nás to. Nie naozaj. Umením je totiž vidieť to neviditeľné, nemožné, nepredstaviteľné. Ako inak dokázať, že existujú kúzla, ak nie príbehmi, ktoré nás nútia premýšľať. Sme v tomto svete sami? Zvládnem tú písomku? Čo je to láska?
Každá kniha si tvrdí svoje. Všetky majú pravdu. Len každá inak. Je len na nás a na našom srdci, čo sa rozhodneme nasledovať. Kým sa rozhodneme byť.
Načo je knižka? Taký hrubý predmet s množstvom strán a slov, ktoré sa nikomu nechce čítať. Tak načo je?
Je pre spisovateľov, aby vyjadrili svoje pocity. Je pre čitateľov, aby ich cítili. Aby sme ostali nohami stáť pevne na zemi a mysľou sa dotýkali oblakov. Aby sme verili, že všetko je možné. Aby sme sa nebáli snívať. Aby sme mali nádej. Aby sme objavovali najtajnejšie kúty seba samých. Aby sme v sebe vedeli nájsť vieru a odvahu aj na tie najbláznivejšie činy. Aby sme pochopili najväčšiu neznámu vo vesmíre, ktorou je... život. Aby, aby, aby...