Keď som bol ešte malý, hrával som sa s cínovými vojačikmi. Mal som ich azda toľko ako sám Alexander Veľký pri dobývaní sveta. To bolo bohatstvo!
Naozaj?
Bohatstvo...
Obyčajné slovo zložené z deviatich nenápadných písmen. Je však naozaj také obyčajné?
Množstvo luxusných áut, drahé domy či exotické dovolenky. Prianie nejedného z nás. Len vlastniť, užívať si a stále viac brať, brať, brať... Takí sme my, ľudia. Nevieme, kedy máme dosť.
Chcem si kúpiť nový mobil. Po príchode do obchodu vidím, že okrem obyčajného tlačidlového majú aj nový dotykový. Dokonca taký, ktorý je možné ovládať hlasom. Chcem ten! Musím ho mať!
Počkaj... Nekupuj ho ešte! Prosím, zamysli sa spolu so mnou. S nami. Pouvažujme všetci spolu. Vydrž ešte chvíľočku.
Spomeň si na ten pocit, keď si si kúpil niečo nové. Bolo to skvelé, však? Bolo len tvoje. Príjemný pocit, nie? Avšak ako dlho ti vydržal ten pocit? Ustúpil vtedy, keď tá vec zapadla prachom, alebo už hneď potom, ako si ju prestal pokladať za novú?
A spomeň si teraz na chvíľu, keď si niekomu dokázal pomôcť. Napríklad vtedy, keď tvoj spolužiak potreboval pomôcť s domácou úlohou. Pamätáš? Spomeň si na ten moment, keď si pomohol tej starenke s ťažkým nákupom a odniesol si jej ho až domov. Pamätáš? Alebo na to, ako si žobrákovi hodil pár drobných mincí... Pamätáš? Pamätáš? Pamätáš? Alebo keď si dnes ráno podržal tie dvere ľuďom, ktorých si vôbec nepoznal. Jasné, že si pamätáš! Tie pocity boli totiž oveľa silnejšie ako tie pri nákupe potrebných nepotrebností. Tie v tebe aj ostali. A stále sú. Navždy! Nikto ti ich nevezme! Nemôže!
Práve tieto skutky „dávania sa“ nás robia skutočne bohatými. Nie bohatými navonok, ale zvnútra. Veď to podstatné je očiam neviditeľné. Rozlišujme „bohatstvo“ od skutočného bohatstva. Vonkajšia krása, sila, ba ja majetky sa jedného dňa stratia, pominú. Naša vonkajšia škrupina a to, čo nás zakrývalo, sa rozpadne a zostane len to, čo bolo vo vnútri.
Čo zostane po tebe?