Hovoria o mne (Charakteristika)

Hovoria o mne (Charakteristika)

Snažím sa aspoň na chvíľu izolovať od všetkého a od všetkých. Triedim papiere. Predávam, čo sa dá. Vyhadzujem, čo nepotrebujem. Odkladám, čo sa snáď ešte zíde. A tak som vytiahla sloh písaný vo štvrtom ročníku, čiže nejaký rok a pol dozadu. Posmiala som sa, nad tým, ako som sa videla, resp. ako som si myslela, že ma vidia iní. Nuž, milý čitateľ, zasmej sa spolu so mnou. Tak veľa sa toho zase nepomenilo.

"Je milá a priateľská, pomohla mi, keď som to potreboval." "Ale nie, to sa mýliš, je panovačná, tvrdohlavá, vždy sa bije za svoju pravdu a tá jej drzosť, tak tá mi lezie príšerne na nervy!" "Má pomaly 19 rokov (teraz už svieža dvadsiatníčka) a jazdí na skateboarde (bejvávalo), stavia snehuliakov, spí s plyšovým psom,... Je taká infantilná!" "Nepripadá mi detská, veď ja stále od nej počúvam polhodinové monológy o nevyhnutnosti šírenia dobra a o zmysle sveta." Koľko ľudí, toľko rôznych pohľadov a názorov. Tak aká vlastne som?

Mám meter šesťdesiat aj niečo, neviem to presne. Moje vlasy sú plavé, no tak či tak si zo mňa niektorí uťahujú vtipmi o blondínach, možno sa tak správam, ktovie. Niektorí si zase myslia, že je to svetlohnedá, ách, samí experti do farby vlasov, ale uisťujem vás, že je to plavá, viem predsa, akej farby sú moje vlasy. Moje oči sú modré po mamke, ako ja často hovorím: "Alely neodžubeš!" Avšak, ak je sychravo, človek by si mohol myslieť, že sú šedé.

Nos mám po dedkovi, mám na ňom taký malý hrbolček, ale nesťažujem sa, pretože mi aspoň nepadajú okuliare, bez ktorých si ma už nikto nevie predstaviť. Jednou mojou charakteristickou črtou je aj úsmev. Snažím sa ceriť zuby na každého, v týchto "časoch temna", ako som si ich dovolila nazvať, kedže mám pocit, že ľudia už pomaly zabudli, čo je to dobrá nálada. (Tu mi profesorka pripísala, že je to pekná myšlienka, vtedy ma to strašne potešilo, no keď sa teraz nad tým zamyslím, je smutné, že je to oceňované ako pekná myšlienka, keď by mala byť samozrejmosť mať pozitif vajbs.)

Som drzá, tvrdohlavá, náladová, papuľnatá, veľmi ukecaná a obdarená zvláštnou túžbou vyčarúvať ľuďom úsmev na tvári. Som aj sebakritická a niekedy až príliš, preto sa stáva, že si robím výčitky pre veci, pre ktoré by som sa trápiť nemala. Snažím sa byť pracovitá, pretože mám vysoké nároky, ktoré sa snažím dosiahnuť. K ľuďom chcem byť férová, aj keď viem, že nie vždy sa to dá. Nespravodlivosť ma dokáže rozhodiť a rozčúlim sa aj pre maličkosti, a veľmi rýchlo vybuchnem.A trpezlivá? Tak taká rozhodne nie som, hoci sama takmer vždy meškám.

Milujem jeseň a nemám rada jar, som vtedy mrzutá a po každom kričím. Možno je to kvôli mojej alergii na peľ, no mám aj 265 iných alergií a myslím, že keby som sa zamyslela, tak nájdem aj 266. (Nemusela som sa veľmi zamýšľam, nový rok nová alergia sa naskytla tak povediac sama, resp. objavili sme ju spoločne s pánom doktorom, veru, som šťastný človek, robím si zbierku.) Neobmedzuje ma to príliš (nevedela som, čo píšem, jasné, že ma to do horúcich pekiel obmedzuje!!!!),len ma štve, že nemôžem mlieko kvôli laktóze, no som rebelka a niekedy si dám aj puding (už som dorebelovala, puding som nejedla storočia a jogurt tisícročia), dokonca rebelujem až tak, že prechádzam cez cestu tam, kde nie je prechod. Rada sa dívam na hviezdy.

Ak vidím nejakú padať, vždy si niečo želám, pretože verím na zázraky, aj keď neverím na osud. Moje motto je: "Neverím náhodám, osud neexistuje, všetko je len o nás a v nás." Príroda je moja láska, hoci sama snívam o byte s výhľadom na celý Amsterdam alebo Haag, no aj tak je mojou tajnou túžbou chatka uprostred lesa, kde by som sa mohla ukryť pred nespravodlivosťou sveta. (Áno, stále chcem a veľmi.) 

Mojou láskou je Holden Caulfield, och, áno, on je vážne božský a pokladám to za dôležitú informáciu, lebo verím, že naša obľúbená kniha o nás niečo prezrádza. A čo ešte milujem? Čiernu a šedú farbu, smiech, šírenie pozitívnych vibrácií, iróniu a sarkazmus, úvahy, apoziopézu a otázky, rock a reggae hudbu a nesmiem zabudnúť na chaos a nevšedný štýl nie len obliekania, ale aj vyjadrovania sa, no to ste si už určite všimli. (You don't say :D)

Tak teda kto vlastne som? Som Ľudka Kučíková, srdcom Bardejovčanka. Som dievča so svojským názorom, vlastným štýlom, plnou hlavou šialených nápadov a ústami plnými argumentov, ktoré som pripravená použiť a hádať sa za to, čomu verím, že je pravda. Som budúca študentka forenznej psychológie (óóóó, ááááno !!!), dúfam, že na niektorej z holandských univerzít (diaľka sa zachovala, dokonca ešte ďalej, no Holandsko to tentokrát nebude, tam pôjdem až bývať !). Podľa niektorých som optimista, podľa iných pesimista, podľa seba realista. A čo o mne hovoria cudzí ľudia? Niektorí to, iní zase toto. Poviem vám, ľudia o mne hovoria všeličo...

Čo ja viem, čo sa pomenilo. Rok a pol môže byť tak dlho, no zase aj tak krátko, záleží od toho, ako sa na to pozrieme. Nechcem už zmeniť svet, nechcem zmeniť ľudí, prestala som im veriť a viem, že sa nezmenia ani keby som sa postavila na hlavu, maximálne mi tak ublíži ich mámfpičistický prístup. Za ten rok a pol som pochopila, že sa môžem mýliť a práve to pokladám za jeden z najdôležitejších posunov v mojom živote uvedomenie si, že nie za každú cenu má Kučíková pravdu, s niektorými ľuďmi sa totižto nevyhádaš.

Pochopila som aj, že tí najmúdrejší ľudia nezvyknú hovoriť veľa a aj to, že tí najsmutnejší ľudia nám stále prinášajú radosť svojim úsmevom. Dokonca som pochopila aj to, že záleží na tom, kde sa narodíš, pretože keď raz nemáš koľajnice, nemôžeš chodiť vlakom zadarmo. Taktiež sa už nehnevám na výrobcov bezlaktózového mlieka, že je len v litrovom vydaní, a pokým ho ja sama stihnem vypiť, tak sa skazí, nejako som ich z toho prestala obviňovať, asi im nenapadlo vyrábať menšie balenie, raz to navrhnem, návrh si nechám patentovať a zarobím na tom, to je asi mojim životným cieľom umožniť piť stále čerstvé mlieko alergikom. Joooj, veľa sa toho pomenilo, teda nie, vlastne málo, ale relatívne dosť. No stále sa nebojím, že môžem spadnúť, pretože viem, že tak ako je tu možnosť pádu, je tu aj možnosť letu. Vždy tá bipolárnosť.