Miesto, kam sa rád vraciam (Umelecký opis)

Veselá vrava, cinkot príborov, vrzgot stoličiek. Kombinácia týchto zvukov vo mne rozsvieti pomyselnú žiarovku šťastia. Priamoúmerne tomu kontrolka signalizujúca hlad prestáva blikať. Pred okienkom je rad dlhý ako jedna vyučovacia hodina, zdržanie asi päť minút.

Študenti netrpezlivo čakajú, prestupujúc z nohy na nohu. Profesori, žiaci, dievčatá a chlapci – všetci v tomto pohyblivom strapci čakajú na svoj prídel jedla a dúfajú, že to nebude čakanie na Gogota. Lebo hlad je najlepší priateľ človeka, to je pravda odveká. Tento strapec okolo pol tretej začína naberať gigantické rozmery.

Na parapetných doskách sa vynímajú kvety. Nemé, mlčiace, no predsa také krásne. Steny sfarbené doružova a dožlta vytvárajú príjemnú, až slávnostnú atmosféru. Stoly poukladané v šachovnicovom pôdoryse už čakajú, ba priam volajú na ľudí z pomaly sa zmenšujúceho strapca. Zvádzajú tichý boj a stávkujú, ktorý z nich bude obsadený ako prvý.

Príbory sa o svoju prestíž báť nemusia. Nie sú to žiadne jednorázovky. Vyleštené, čisté, precízne naukladané čakajú v pomyselnom rade. No na rozdiel od toho ľudského radu čakajú nehybne a s odhodlaním.

Polievka, kúsky mäsa a zemiakov postupne miznú, vytrácajú sa z tanierov, akoby tam pred chvíľou ani neboli. Každé sústo pomaly, alebo aj rýchlo, prekonáva vzdušnú čiaru z taniera smerom do úst. Rýchlosť jazdy závisí od toho, ako dlho stál človek v rade, či dnes stihol raňajky, alebo len desiatu a samozrejme, aj od toho, či už náhodou nemešká na hodinu. Jedla ubúda, zato spokojných tvárí pribúda. Vrava sa utišuje, veď s plnými ústami sa nerozpráva. Taniere, lyžičky, vidličky, nože, poháre a džbány vytvárajú dokonalý rytmus každodenného obeda. Dokonalý štvorštvrťový takt: nabrať, vložiť do úst, požuť a prehltnúť.

Túto obednú idylu narúša miestami nespisovná slovenčina kuchárok: „počkajte, dám vám ešte kivu!“ „chceš tú ryžku pomieškať?“…

Ľudia sa vytrácajú. Jeden za druhým opúšťajú scénu, až nakoniec jedáleň celkom osamie. Zostala tu len hŕba špinavého riadu. Ešteže režisér je vždy poruke. Teta v kuchárskej zástere odnáša rekvizity z javiska. Repríza bude opäť zajtra. A diváci, či vlastne herci určite prídu. Hlad ich dovedie.

A naše sluchové a zrakové vnemy vnímajú už len žlté a ružové steny. A kvety na oknách. Nemé, mlčiace, ako celá táto opustenosť osamelej jedálne. Dokonalá reklama na ticho. K opusteným stolom doliehajú len zvuky z neďalekej kuchyne. Kuchárka berie poslednú kôpku tanierov. Zasunie stoličky, ktoré ako by sa chceli rozbehnúť kamsi preč. Ešte raz pohľadom preletí tú scenériu, akoby sa lúčila: „uvidíme sa zajtra!“