Všetko to, čo vám teraz vyrozprávam, sa stalo za dávnych čias našich praotcov a pramatiek, okolo roku dvetisíc. Keďže aj vtedy sa ľudia radi zabávali a popíjali, postavili si na polceste medzi Malou Idou a Poľovom krčmu. Vypracovaným chlapom slúžila na oddych, mladým na zábavu. Časom sa krčmár ulakomil na eurá tak, že mal otvorené stále. A tu sa začína tá nešťastná povesť.
Bol krásny vianočný čas. Idanskí ľudia sa chystali na polnočnú svätú omšu do susednej dediny. Jedinou vtedajšou cestou do Poľova bola lesná cestička, kde na polceste stálo ono pohostinstvo. Istá žena so svojou dcérou sa tiež vybrali do kostola na omšu. Ako tak kráčali, dievča začalo zaostávať za svojou matkou. Bolo to tesne pred krčmou.
Matka kráčala rezko ďalej, ani si nevšimla, že dcéra nekráča popri nej. Mladú dievčinu zlákala hudba, stolný futbal a biliard. Namiesto do kostola vošla do krčmy. Keď sa omša skončila a ľudia sa poberali domov, márne matka čakala na svoju dcéru, ktorá nie a nie z kostola vyjsť. Pobrala sa teda domov sama. Ako tak prechádzala okolo krčmy, čosi ju zarazilo. V okne zbadala svoju dcéru, ako sa zabáva. Žena bola veľmi pobožná.
Keď videla, ako dcéra tancuje a zabáva sa, veľmi ju to ranilo a zároveň nahnevalo. V tom hneve povedala niečo, čo sa stalo: „Dcéra moja, bodaj by si sa od hanby aj s celou krčmou prepadla.“ Zem sa začala triasť a v oblasti krčmy začalo praskať. Netrvalo dlho a po krčme nebolo ani stopy.
Táto udalosť bola taká silná, že si ju ľudia rozprávali z generácie na generáciu. My, mladí roku 2116, tomu len ťažko dokážeme uveriť.