Ahojte. Som Anička a mám 12 rokov. Som obyčajné dievča. Chodím do šiestej triedy. Nemám veľa kamarátok, ale zato mám jednu najlepšiu - volá sa Zuzka. Zuzka je skvelá kamarátka, ale tiež nemá veľa priateliek.. Na nás dve existuje len päť slov: dva hrášky v jednom struku.
Keď sme so Zuzkou spolu, nevšímame si ostatných spolužiakov. V našej triede je však jedno dievča, volá sa Anastázia. Čo vám poviem, podľa mňa nie je celkom normálna. Založila spoločenstvo s názvom Super kočky. Viete, ako to chodí. V tom spoločenstve sa riadia troma pravidlami. Tá, ktorá chce vstúpiť do spoločenstva, musí byť pekná, musí mať bohatých rodičov a super oblečenie. Nuž a podľa Anastázie moje a Zuzkino oblečenie nie je pre spoločenstvo vhodné. Ony chodia oblečené v značkových handrách, nosia topánky na vysokých opätkoch a majú na sebe drahé šperky. My nahodíme rifle, tričko, tenisky, mikinu a ide sa do školy. Iste chápete, že každé dievča chce byť v tom spoločenstve len preto, lebo všetci chlapci chodia len s dievčatami zo spoločenstva. A preto sme so Zuzkou nezadané. Zvládame to však v pohode, veď máme jedna druhú.
Ale v jeden deň sa všetko zmenilo. Zuzka mi oznámila, že sa sťahujú. Bol to pre mňa riadny šok. Odkedy moja jediná kamoška odišla, všetko je iné. Cez prestávky som stále sama, a tak sa radšej pozerám, ako sa ostatní zabávajú. Keď už fakt nemám čo robiť, tak sa učím z učebníc. Po chodbe chodím ako telo bez duše. Musím sa s tým zmieriť, ostala som sama. A aby toho ešte nebolo málo, Anastázia ma na každom rohu ohovára. Nemá ma rada, pretože som múdrejšia ako ona. Keď musíme v škole robiť prácu vo dvojici, vždy som s chlapcom. Ten chlapec je vždy Viliam a je taký tupý, že neviem ani aké i sa píše v jeho mene. Proste mám blbý život.
V škole sa mi zapáčil jeden chalan. Volá sa Juraj. Je múdry a celkom pekný, ale patrí ku skupine Bohatí rodičia. Trvalo to dlho, kým som nabrala odvahu napísať mu na Facebook. S malou dušičkou som čakala, čo sa bude diať. Bála som sa, že sa mi vysmeje, ale stalo sa to, o čom som ani nesnívala. Napísal mi, že by chcel so mnou chodiť! Bola som neskutočne šťastná. Chodíme spolu tajne už dva mesiace. Dnes som sa Juraja spýtala: „Nechcel by si povedať aj ostatným, že spolu chodíme?“ „Prečo nie?“ odpovedal mi.
Takže zajtra o nás všetci budú vedieť. Myslím si, že väčšina spolužiakov nám to bude priať. Anastázia však medzi nimi nebude. Ona je už taká a asi sa nezmení. Ja som šťastná a preto sa ma jej správanie nemôže dotknúť.