Baraniarky – Povesti z Hruštína o názvoch v Hruštíne

Baraniarky – Povesti z Hruštína o názvoch v Hruštíne

Bol raz jeden bača, ktorý už 10 rokov pásol ovce. Mal 99 oviec a jedného barana. No za tých 10 rokov nemal ani jedno jahňa a navyše nemal ani žiadne šťastie v živote. Ale onedlho sa stalo...

Narodilo sa jahňa, ktoré bolo úplne iné ako všetky ostatné ovce. Bača si povedal: „Toto jahňa nikdy nikomu nedám!“ No raz, keď bača pásol ovce, prišla za ním žena v baraňom rúchu. Podišla k nemu a povedala: „Bača, ak mi dáš svoje nezvyčajné jahňa i jeho rodičov, budeš mať veľké šťastie.“ Bača si pomyslel: „Ale čo budem robiť, keď nebudem mať žiadneho barana?“ Chvíľu premýšľal a potom so zachmúrenou tvárou povedal: „Tak dobre!“ Žena však pokračovala: „Musíš mi splniť jednu prosbu.“ „Akú?“ spýtal sa bača. „Pole, na ktorom stojíme, pomenuješ tak, aby si ľudia vždy spomenuli na túto udalosť.“

Bača súhlasil. Posledný raz pohladil jahňa a žena zmizla aj s ovcami tak, ako prišla.

Bača dlho premýšľal, ako to pole pomenuje. Po týždni sa žena objavila opäť. „Tak bača, ako si pomenoval to pole?“ spýtala sa.

Bača odpovedal: „Toto pole som nazval Baraniarky.“

Žena s úsmevom povedala: „Milý bača, bol si mi verný a úlohu si splnil, nuž ťa za to odmením. Budeš mať šťastie do konca svojho života.“

A tak sa aj stalo. Po týždni si bača našiel peknú gazdinú, s ktorou mal troch synov. Jana, ktorý bol maliar, Jura, ktorý bol sochár a Paľa, ktorý bol kováč. Keď im bača rozprával, čo sa mu prihodilo, synovia na počesť neznámej ženy postavili sochu. Juro ju postavil, Jano namaľoval a Paľo ukul podkovu a dal soche do ruky na znak šťastia. Bolo to už veľmi, veľmi dávno a socha sa rozpadla. Ale nejaké úlomky kameňa ešte stále ľudia nachádzajú na poli nazvanom Baraniarky.