Lyssandra prežila ďalší týždeň v škole. Dnes to bol zase jeden z tých nudných dní. Aj keď bolo dnes slnečno, Lyssa – ako ju každý volal, sa necítila práve najlepšie. Pred mesiacom pri autonehode na ceste z výmenného pobytu v Londýne jej zomrela jej o dva roky staršia sestra Alessya. Lyssa nemala chuť do života. Stratila jej najväčšiu oporu, jej najlepšiu kamarátku. Stratila svoju sestru. Prežíva to najhoršie obdobie vo svojom živote.
Vždy, keď ju kamaráti volali von, odmietala. Chcela byť sama. Schmatla vôdzku svojho psa Arrowa, nasadila mu ju a už boli na ceste do najbližšieho lesa. Lyssa bola rada, že si v tomto teple obliekla svoje riflové džíny a žltý top, ktorý sa jej hodil k vlasom. Paradoxom bolo, že nikdy nevedela, ako sa ten odtieň volá. Nazývala ho jednoducho „niečo medzi blond a hnedou farbou“. Dnes si ich zopla do vysokého drdola.
Ako si so psom vykračovali, počúvali spev vtákov, ktoré lietali sem a tam. Závidela im tú voľnosť a slobodu. Keď si bola Lyssa istá, že v lese nikto nie je, pustila svojho milovaného pitbulla „navoľno“. Ľudia by povedali, že je to psí zabijak – no opak bol pravdou. Arrow bol veľmi poslušný pes. Síce raz keď sa stretli so susedom, skočil naňho a oblizoval ho. „No jasné. Ulízal by ho k smrti...“ pomyslela si Lyssa. Už boli obaja unavení, a tak si išli ľahnúť na trávnatý breh potôčika. Lyssa obrátila svoj modrý pohľad k rovnako sfarbenému nebu. Pozorovala biele oblaky plávajúce po nebi. Keď konečne odtrhla svoj zrak od neba, zistila, že Arrow zmizol. To sa jej ešte nikdy nestalo. Rozhodnutá, že ho ide hľadať, sa postavila z toho mäkučkého zeleného koberca a obzerala sa po okolí.
Zrazu spev vtákov a závan vetra prestali. Lyssa sa otočila na zavrčanie za jej chrbtom. Za potokom stál veľký sivý vlk. Lyssu chytila panika. Čo má robiť? Stáť? Utekať? Nemohla vydať ani hlások, nieto ešte urobiť krok. Nevedela, čo bolo horšie – ten prenikavý vlčí pohľad alebo tie veľké tesáky, ktoré na ňu ceril? Modlila sa, aby sa tam nevrátil Arrow.
Ktovie akoby to dopadlo. No určite nie dobre. Vlk bol pripravený skočiť na Lyssu a použiť ju ako obeť svojho hladu. No vtom ho niečo akoby paralyzovalo. Otriasol hlavou a vrátil sa späť do hlbokého lesa. V závane vetra Lyssa počula nejaký hlas: „Bež domov! Hneď!“ Nemusela to počuť dvakrát, aby schmatla vôdzku a utekala – lepšie povedané šprintovala domov. Nič ju nezaujímalo. Dokonca ani Arrow. Len bezpečie domova....
Keď dobehla k vchodovým dverám, spoza rohu sa k nej rútil Arrow. Hneď sa k nemu pritúlila. Celú noc nemohla zaspať. Stále mala pred očami ten hrozný vlčí pohľad. Zrazu v jej mysli všetko zapadalo... Ten hlas v lese... Alessya... Bol to jej hlas. Ona zachránila Lyssu. Bola to ona, kto prinútil Arrowa, aby utiekol domov. Vedela, že by to skončilo zle. Či už pre Lyssu, či pre Arrowa. „Ďakujem“, zašepkala Lyssa do tmy svojej izby a schovala sa pod prikrývku. Pochopila, že aj keď tu Alessya už nie je, tam hore na ňu stále dáva pozor.