Česko-Slovensko: 100 rokov
Česko-Slovensko: 100 rokov
Vznik Česko-slovenskej republiky je väčšinou občanov dvoch dnes už samostatných republík považovaný za jednu z najpozitívnejších historických udalostí v dejinách týchto dvoch národov. Do roku 1918 (samozrejme, že aj po ňom), keď tento po tisícročí prvý samostatný slovanský štát okolo rieky Moravy vznikal, sa myšlienka na jeho vznik tešila absolútnej podpore najmä medzi českou a slovenskou inteligenciou. Problémom však bol jej vážny nedostatok- na území Slovenska. Ten nebol až tak veľmi badateľný v centrách, ako bol multikultúrny Prešporok alebo nacionalistické stredoslovenské mestá na čele s Turčianskym svätým Martinom a Liptovským svätým Mikulášom.
Markantným sa stával na východe našej krásnej krajiny. Dve najväčšie východoslovenské mestá sa vtedy len ťažko dali nazvať slovenskými. Vo v tej dobe maďarskom ,,Kassa” bola slovenčina v stave klinickej smrti, zatiaľ čo sa pri trocha optimistickejšom pohľade dalo povedať, že v uhorskom meste ,,Eperjes” melie slovenčina z posledného. Obzvlášť vo vyšších spoločenských vrstvách bolo módou rozprávať po maďarsky a slovenčina bola vnímaná ako jazyk spodiny. V dedinských ľudových školách učili v drvivej väčšine maďarskí učitelia, ktorí logicky nemali sebamenšiu snahu vysvetľovať históriu či súčasný stav pre nich cudzieho národa, ktorý, podľa skoršieho vyjadrenia istého Ľudovíta Košúta, ani nejestvoval. (Trochu provokatívne by som rád dodal, že spomínaný neexistujúci národ ,t.j. Slováci ,naďalej prežíva niekde medzi Moravou a Uhom, zatiaľ čo Lajos Košút zomrel vo vyhnanstve v talianskom Turíne). Výnimku potvrdzujúcu pravidlo tvorili niektoré bohatšie sedliacke rodiny, niektoré zemianske rody, ktoré si občas najali aj slovenského domáceho učiteľa.
Ten ich deti viedol k láske k slovenskému národu a zároveň ich oboznamoval aj s aktuálnym dianím ohľadom obrodeneckého hnutia. Jednou z takýchto výnimiek bola aj moja prababka, ktorá takto ako vari jediná z rodiny získala skutočné zanietenie pre náš národ a osobne sa zúčastnila viacerých vlasteneckých stretnutí, či už bližšie alebo ďalej od jej domova. To pestovala hlavne v mladosti, kým ešte nebola pohltená starosťami, ktoré boli pre väčšinu sedliakov z hľadiska prežitia oveľa dôležitejšie ako to, či v Prahe má vzniknúť nejaký nový štát. Po jeho vzniku sa však situácia začala výrazne zlepšovať. Odliv maďarskej vzdelaneckej vrstvy vystriedal čerstvý príliv múdrych česko-slovenských hláv (najmä tých českých). V centrách miest, ktoré už niesli hrdé slovenské názvy , napríklad Prešov, Košice, Bratislava zase znela najmä slovenčina, ale potlačovaný nebol žiaden jazyk, preto ste na ulici mohli pokojne začuť aj rozhovor v nemčine, rusínčine, maďarčine alebo v reči toho povestného českého žandára.
Slovenskí vzdelanci však zatiaľ pribúdali iba veľmi pomaly, a tak aj vo vláde bolo Slovákov len málo. Obyčajným ľuďom sa však žilo tak dobre, ako ešte nikdy. Pradedo tvrdil, že koruna bola silná ako švajčiarsky frank . To v ňom vyvolávalo veľkú spokojnosť a dôveru. Mnohí ľudia síce odišli do Ameriky, ale keď zarobili peniaze, často sa vrátili na rodnú hrudu a začali podnikať alebo podporovali z diaľky svojich príbuzných na Slovensku. Vzorom pre nich bol aj Michal Bosák, ktorého americká banka mala nadpolovičný podiel v Americko-slovenskej banke, jej prešovskej filiálke domáci dodnes nepovedia inak ako Bosákov dom. Mnohým slovenským politikom sa nepáčilo, že český národ aj po niekoľkých rokoch koexistencie ťaží zo spoločného štátu viac ako Slováci a že niektorí jednotlivci sa voči Slovákom správajú, ako keby patrili k nadradenému národu. V niečom mali pravdu.
No pravda bola aj taká, že česko-slovenský štát bol pre Slovákov asi najrovnoprávnejší a najvýhodnejší zväzok, aký sa dal dosiahnuť. V českej časti štátu sa síce investovalo viac, no aj do slovenskej časti tiekli peniaze a aj tu sa rozvíjal priemysel. Na čele kriticky zmýšľajúcich politikov stál slovenský vlastenec ešte z čias Rakúsko -Uhorska ružomberský kňaz Andrej Hlinka spolu so svojou Slovenskou ľudovou stranou. Ani Hlinka však nechcel rozpad v tej dobe jednej z najvyspelejších demokracií sveta, chcel dosiahnuť iba autonómiu slovenskej časti. To, čo nasledovalo potom, už nebolo úplne v rukách dvoch príbuzných národov. Najskôr slovenská samospráva – autonómia v roku 1938 a neskôr azda najkontroverznejší dátum v našich dejinách... 14. marec 1939 .Niektorí, pre mňa dosť čudne zmýšľajúci ľudia, považujú tento dátum za dátum vzniku prvého slobodného Slovenského štátu. Ja ho považujem za vznik prvého Slovenského štátu z jednoduchého dôvodu - žiaden iný štát sa dovtedy nevolal Slovenský. Vznikol ,,oslobodením sa” od ,,okrájaného” Česko-Slovenska, ktoré predtým jeho západní dovtedy spojenci prostredníctvom Mníchovskej dohody a Viedenskej arbitráže metaforicky kopli do miest, kde chrbtica stráca svoje čestné meno. Slováci prvýkrát riadili samých seba, alebo sa tak aspoň tvárili. Ani slovenskému človekovi sa nežilo zle.
Všetko fungovalo, pretože muselo. Len ste večer nemohli ísť v meste von, lebo by vás zrejme nejaký dobrotivý nemecký ochranca nakŕmil olovom... V rámci toho, aká doba vtedy bola, by možno aj obstál argument, že doktor teológie Jozef Tiso aj vláda, ktorá v tej dobe pôsobila, robili len to, čo museli, aby náš národ prežil a snažili sa balansovať na hrane medzi nahnevaním lokálneho hegemóna v podobe Nemecka a ruinovaním vlastného národa plnením toho, čo videl hegemónovi jeho vazal na očiach. Deviateho septembra 1941 však skočili na druhú spomínanú stranu a následne hlavou prerazili dno amorálnosti, keď do platnosti vstúpil tzv. Židovský kódex. Aj v našich končinách začalo obdobie arizácie, osoby ,,spĺňajúce definíciu Žida” museli od šiestich rokov povinne nosiť žltú hviezdu, dokonca aj na pyžame (ešte nemyslím to pruhované). Absolútnym vrcholom bolo, keď Slovenský štát platil po 500 ríšskych mariek, za každého svojho občana, ktorého posielal zomrieť (toto je svetový unikát - ostatní to mali ,,grátis”...) Ľudia po záblesku záujmu opäť zaujímajú flegmatické stanovisko, ktoré najlepšie vystihuje citát jedného mladého chlapca z východného Slovenska: ,Ta še me spytal, či nechcem isc do armady. Ja, že ňe, no jak me precahnul zos pendrekom, ta mi takoj šol.” Takáto ,,odhodlaná” slovenská armáda sa zúčastnila aj na niektorých bojových operáciách... proti Poľsku, ZSSR.
Oveľa väčšej obľube sa medzi ľuďmi tešilo iné ozbrojené hnutie. Partizánsky odboj vyvrcholil 29. augusta 1944, keď v Banskej Bystrici začalo národne povstanie proti fašizmu a za obnovenie demokratickej Československej republiky. Počas povstania, ktoré dostalo pomenovanie Slovenské národné povstanie , sa v mlyne môjho pradeda pracovalo ,,na dve zmeny”. Cez deň sa mlela múka a piekol chlieb pre obyčajných civilistov a ,,našu národnú” armádu, kým v noci, keď väčšina ľudí spala, schádzali z lesov skutoční ľudoví hrdinovia tej doby – partizáni. Tí boli aj po potlačení Povstania najväčšími hrdinami obyčajného ľudu, nehovoriac o historickom význame SNP pre postoj víťazných krajín voči nám po 2. svetovej vojne. Keď sa postupujúca Červená armáda po ťažkých bojoch prebila na Slovensko, priame boje sa vyhli dedine, v ktorej bývali moji prastarí rodičia so svojím takmer ročným prírastkom - mojím dedom. Ten je teraz mojím najlepším naračným historickým prameňom . Vďaka nemu mám zmapované najlepšie obdobie po skončení vojny. Po opätovnom spojení Česko-Slovenska to chvíľu vyzeralo, že sa fungovanie štátu postupne vráti do zabehaných medzivojnových koľají. ČSR bola vtedy podstatne viac orientovaná na svojich západných susedov ako na tých východných a hlavne sa dokázal správať veľmi suverénne.
To však nezapadalo do plánu istého súdruha Džugašviliho, ktorého väčšina ľudí pozná skôr podľa pseudonymu, ktorý si sám odvodil od ruského prekladu slova oceľ. Sovietsky zväz, ktorému, dá sa povedať, neobmedzene vládol, vyvíjal všemožné aktivity, aby sa politický systém v ňom pevne ukotvený dostal aj do ďalších krajín v jeho oblasti záujmu. U nás sa to udialo počas tzv. Víťazného februára v roku 1948.To, či bol skutočne pre Česko- Slovensko víťazným, je každého osobný názor, no rozhodne nebol víťazným pre politickú pluralitu. Jedna strana- komunistická postupne zmenila ústavu a medzi rôznymi zmenami bola zvonku najviditeľnejšou zmena názvu štátu na Československú socialistickú republiku v roku 1960. Nechceným dôsledkom tohto rozhodnutia bolo, že menej znalí ľudia vo svete nás kvôli skratke ČSSR považovali za jednu z republík Sovietskeho zväzu. Ešte pred zmenou názvu však čakala Česko-Slovensko náročná úloha .V roku 1953 sa mal definitívne skončiť prídelový ,,lístkový” systém. Zároveň sa prijímala ,,nová” mena. Nové koruny ste mohli za tie staré získať najprv v pomere 1 nová za 10 starých, no čím viac peňazí ste si chceli zmeniť, tým nevýhodnejší kurz bol a za obnos nad 50 000 starých korún ste už nedostali nič. Toto pradedovi až tak neprekážalo, lebo tesne predtým investoval svoje úspory do kúpy mlyna a bytu v centre Košíc. Mohol tak pomôcť bratovi, ktorý si časť peňazí nad limit na osobu zmenil prostredníctvom pradeda. Tým, ktorí toľko šťastia a šikovnosti nemali, boli zvyšné peniaze(nad 50 000) zbytočné, boli bezcenné. Dedo stále spomína, ako v mladom veku videl, že sused páli veľké vrece s peniazmi, ktoré vtedy preňho mali cenu už iba ako výhrevné palivo.
Pradedo hovorieval, že za tie peniaze, o ktoré prišli, sa aspoň niečo postavilo, tak dúfam, že to je pravda. Ďalšia súvisiaca zmena nastala súbežne, keď začala kolektivizácia. Pradedovi zobrali byt v centre Košíc aj mlyn (niežeby potom v tom mlyne nemal ako člen družstva právo a povinnosť pracovať). Tak roky plynuli, až sa začalo v našej krajine niečo, čo opäť upútalo pozornosť celého sveta. Začalo to, keď sa na generálnym tajomníkom ÚV KSČ stal nádejný mladý komunista, súdruh Dubček. Ten však možno trochu nečakane začal spolu so svojimi podporovateľmi robiť zmeny, ktoré sa nepáčili neostalinistovi súdruhovi Brežnevovi, ktorý Dubčekovi najprv dohováral, čo sa mu zjavne nezdalo dostatočne efektívne. V noci z 20. na 21. augusta 1968 k nám vpadli vojská Varšavskej zmluvy, a tak sa nám ušiel kopanec aj z druhej svetovej strany - ako pred 30 rokmi . Naša vláda na čele s uneseným Dubčekom (nie metaforicky) vyzývala na pokoj, keďže sa chcela vyhnúť podobnému masakru, aký sa odohral pri podobných udalostiach v Maďarsku. Takto sa stalo, že babka kočíkovala môjho polročného strýka pomedzi tanky. V 70. rokoch sa začalo obdobie tzv. normalizácie. Ďalšie zmeny nastali paradoxne vďaka tomu, že krajina, ktorá ich naposledy u nás zastavila, nimi teraz sama prechádzala. V Sovietskom zväze sa dostal v roku 1985 k „ moci“ mladý súdruh Gorbačov, ktorý začal so svojou ,,glasnosťou a perestrojkou”.
Ostatné socialistické krajiny nereformoval, ale ani im v reformách nebránil. Tak aj u nás v roku 1989 po rozohnaní pokojnej demonštrácie pri príležitosti Dňa študentov nastala séria štrajkov a protestov, ktoré postupne viedli až k slobodným voľbám. Bohužiaľ, trenice medzi dvomi národmi sa začali objavovať aj pri na prvý pohľad nepodstatných záležitostiach. Za všetko je pre mňa dokonalým príkladom tzv. pomlčková vojna (aj keď sa jednalo o spojovník) o presný názov nášho spoločného štátu. Tento tvrdý oriešok svojským spôsobom rozlúskli Václav Klaus a Vladimír Mečiar. V Brne sa dohodli na rozdelení medzitým novonazvanej Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky na dva štáty.
Slovenský národ a český národ od roku 1993 žijú samostatne. Na ich veľkú prepojenosť však odkazuje to, že všetky veľké medzinárodné kroky a politické rozhodnutia nakoniec urobili spolu v tom istom čase, teda až na prijatie eura. Za tých sto rokov sa veľa zmenilo. Z národov , ktoré sa spojili, aby prežili v nebezpečnom svete, kde sa veľké chyby neodpúšťajú a malé iba niekedy, sa stali sebavedomé stredoeurópske národy, ktoré majú vlastné samostatné štáty. A aj keď si prešli všeličím, boli „okopávané“ z každého smeru, sú dnes rešpektovanými členmi dôležitých medzinárodných organizácií. Čo prinesie budúcnosť? Spojíme sa opäť? Bude to prostredníctvom Európskej únie? To ukáže čas...