Ôsmeho januára 1918 predniesol vtedajší americký prezident Wilson 14 podmienok mieru, v nich okrem iného hovoril aj o autonómii pre národy patriace do Rakúsko – Uhorska. Osemnásteho októbra toho istého roku bola prijatá Washingtonská deklarácia vyhlasujúca nezávislé Česko-Slovensko. Desať dní na to, čiže 28. októbra, bola v Prahe vyhlásená samostatná Česko-Slovenská republika, spoločný štát Čechov a Slovákov. Celý tento akt zavŕšilo podpísanie Martinskej deklarácie, ktorou sa slovenskí dejatelia prihlásili k myšlienke spoločného štátu s Čechmi. K oficiálnemu deklarovaniu tohto postoja došlo 30. októbra 1918 v Turčianskom Svätom Martine, kde sa v budove Tatrabanky zišlo deklaračné zhromaždenie . Pozvánky na toto zhromaždenie rozoslal vtedajší predseda SNS Matúš Dula. V trojtisícovom mestečku sa tak v onen deň zišli dve stovky národne uvedomelých slovenských vodcov, najmä evanjelických a katolíckych kňazov. A to bol začiatok. Je rok 2018. Stojím pred Slovenskou sporiteľňou ( bývalou Tatrabankou)na martinskom námestí. Okolo mňa prechádzajú malé skupinky ľudí, turistov, školákov či ľudí ponáhľajúcich sa do práce. Prechádzajú so sklonenou hlavou. S rukami vo vreckách, so slúchadlami v ušiach či ponorení do rozhovoru s ďalšími ľuďmi, nevnímajúc dôležitosť miesta, cez ktoré sa snažia čo najrýchlejšie dostať... Ja stojím bez pohybu stále na tom istom mieste. Mysľou som v roku 1918. 30. október.
Chladné jesenné popoludnie. Krátko pred druhou hodinou poobede. Delegáti sa pomaly ale isto jeden po druhom schádzajú. Do budovy Tatrabanky. Čakajú. Zhromaždenie onedlho otvára niekoľkými slovami politik, predseda Slovenskej národnej strany – Matúš Dula. Hneď po ňom preberá slovo rímskokatolícky kňaz a politik Andrej Hlinka, neskoršie jeden zo signatárov samotnej Martinskej deklarácie. V krátkosti vyzýva všetkých Slovákov k jednote, súdržnosti a taktiež k veľkej trpezlivosti. Napokon ustanovilo zhromaždenie 20- člennú Slovenskú národnú radu a jej 12- členný výbor. V mene novo ustanovenej Slovenskej národnej rady (ktorá však bola naplánovaná už vopred) prijalo zhromaždenie už spomínanú Deklaráciu slovenského národa čiže Martinskú deklaráciu, ktorú následne slávnostne predniesol evanjelický kňaz, politik i cirkevný hodnostár – Samuel Zoch. Bohužiaľ, pôvodný text aj zápisnica o priebehu zhromaždenia sa nepodarili nájsť, no hovorí sa, že v ten istý deň vo večerných hodinách navštívil dom Matúša Dulu, u ktorého sa radila Slovenská národná rada, Milan Hodža, na ktorého podnet ešte v tú noc podpísaný dokument do určitej miery pozmenili...
To sú fakty, ktoré si viete kedykoľvek prečítať v knihách či za pár sekúnd vyhľadať na internete a o ďalších pár sekúnd ich možno znova zabudnúť. Preto ako som tam tak stála, späť v roku 2018, otočila som sa na najbližšieho človeka postávajúceho obďaleč podobne ako ja a z čistej zvedavosti som sa dievčiny približne v mojom veku spýtala, či vie, kde práve stojíme. Môj chabý pokus nevyšiel úplne podľa mojich predstáv a z veľavravnej dvojslovnej odpovede („Pri sporiteľni...“) som vyčítala, že nemá záujem. A tiež, že nemá cenu sa na to ľudí pýtať, lebo naozaj sú všetci „ pri sporiteľni“, zatiaľ čo ja som niekde v časopriestore pred sto rokmi. Na druhej strane nechcem nikomu nič vyčítať. Nemám na to najmenšie právo. Ja sama som si predsa nedávno vyhľadávala podrobné informácie na internete a vo všetkých možných učebniciach s vedomím, že aj ja viem žalostne málo. A presne tak som sa ocitla v Martine, niekde na pešej zóne, rozpačito hľadajúc tú slávnu Tatrabanku... Našťastie, moje pátranie po histórii netrvalo dlho a ocitla som sa presne tam, kde som chcela, mala a potrebovala práve v tej chvíli byť. Keď prechádzam teraz okolo Slovenskej sporiteľne ( bývalá Tatrabanka), nikdy ju neprehliadnem a uvedomím si jej „ historického ducha“. Chcela by som však, aby si to, čo si v tej chvíli všímam a vnímam ja, všímali a vnímali aj všetci ostatní v okruhu niekoľkých metrov v mojom okolí.
Chcela by som, aby sa aj napriek časovému sklzu zastavili, aby stopli hudbu hrajúcu z mobilu, aby sa prestali rozprávať, prípadne prestali hľadieť do zeme. Chcela by som, vlastne stále viac a viac chcem, aby sme sa všetci poobzerali okolo seba a vnímali históriu na každom centimetri okolo nás. Nielen v Martine či v Bratislave . Myslím naozaj všade, či už ste v Turčianskych Tepliciach, Malackách, v Senici alebo niekde v Humennom. Lebo keď budeme nevšímaví a ani na zlomok sekundy sa nezastavíme a nezačneme premýšľať, znehodnotíme celú našu minulosť. Ponížime všetkých, ktorí trasúcou sa rukou krasopisne napísali svoje meno pod Deklaráciu slovenského národa, všetkých, ktorí verili, že Česi so Slovákmi si boli, sú, aj budú oporou, všetkých tých, ktorí prišli podporiť v ten osudný októbrový deň zhromaždenie niekde tam, v centre Martina. A to je presne to, na čo chcem poukázať. Zároveň vás chcem poprosiť, aby nabudúce, keď budete v Martine, ste svoje kroky trošku spomalili na pešej zóne pri terajšej Slovenskej sporiteľni a uvedomili si genius loci tejto budovy, pocítili históriu. Lebo stáť na mieste, kde pred celým storočím stáli ľudia, ktorým vo veľkej miere vďačíme, že sme tam, kde sme, je neopakovateľný pocit. Práve preto je také dôležité poznať históriu. Človek sa učí len z chýb vlastných, tak nech sa čo najmenej opakujú...