Reflexie súčasného mladého človeka o ceste k pravde ako podnetu k novým riešeniam (Esej)

Reflexie súčasného mladého človeka o ceste k pravde ako podnetu k novým riešeniam (Esej)

Milan Hodža: „Pravdu si musíme povedať i keby bola ako bolestná. Len keď ju poznáme, môžeme na základe jej poznania odstraňovať chyby a nedostatky.“
Tento citát, podľa mňa v sebe ukrýva myšlienku potrebnú na fungovanie plnohodnotnej spoločnosti. Pravda je potrebná. Ale čo je vlastne pravda? Je skutočným opakom pravdy lož? Je pravda niekedy bolestná? Má pravda význam? Toto sú otázky, ktorými sa zaoberá nejeden človek. Hovorí sa, že mladí ľudia sú nádejou pre túto spoločnosť. Hovorí sa tiež, že nádej pre túto spoločnosť je aj pravda.

Začala som teda na hodine fyziky uvažovať o tom, čo je pravda. Okolo seba som videla spolužiakov, ktorí sa stretávajú s pravdou každý deň. A tak som sa ich spýtala, či by mi mohli povedať nejakú, akúkoľvek pravdu. Dostala som mnoho tvrdení. Napríklad od kamarátky, čo sedela vedľa mňa: „Mám rada jednorožce.“ Nechápavo som sa na ňu pozrela. Jednorožce sú fiktívne a môže byť pravda niečo fiktívne? Napriek tomu som si jej odpoveď zapísala a začala nad ňou rozmýšľať. Jednorožec môže byť predsa aj plyšový, takže nemusí byť celkom fiktívny, no môže mať človek citovú väzbu k neživému predmetu? Pokiaľ však ona verí tomu, že je to pravda, tak to pre ňu pravda je a je jedno, či to ostatní vnímajú ako lož.

Ďalšia odpoveď, nad ktorou som začala premýšľať, bola: „Matúš je krásny.“ S úsmevom to povedalo dievča, ktoré to považovalo za pravdu. Neriešilo, či myslela vnútornú krásu alebo vonkajšiu. Krása ako taká je vec osobného názoru každého človeka a jej názor bola jej pravda. Viac ako táto odpoveď ma však zaujala reakcia mojej ďalšej spolužiačky na ňu: „Ale to je taká trápna pravda.“ Trápna pravda? Znamená to, že nesúhlasí s výrokom dievčiny alebo odsudzuje pravdu ako takú. Uvedomila som si, že jeden z dôvodov prečo ľudia nehovoria vždy pravdu, je ten, že ich pravda je často podceňovaná a doslova udupávaná pod čiernu zem.
Oplatí sa ľuďom, ktorí sa vysmievajú z pravdy, hovoriť pravdu?

Keďže ma zaujímal názor mojich priateľov či známych, tuctu z nich som položila štyri otázky. Prvá z nich znela: Čo je podľa teba pravda? Ekvivalenty na slovo pravda našli rôzne. Cnosť, všetko čo si myslíš a dokážeš to presadiť, to najlepšie čo môže byť, úprimnosť, objektívna informácia či subjektívna informácia, vyjadrenie svojho názoru.

Druhá v poradí bola otázka: Koľkokrát si dnes nepovedal pravdu? Väčšina odpovedí bola ale o klamaní a nie o tom, či nepovedali pravdu. Je klamať a nepovedať pravdu to isté? Pre mňa je klamstvo fikcia, ktorú si človek vymyslel, nepovedanie pravdy nemusí znamenať vždy danú osobu klamať. Mlčanie nie je predsa klamstvo.

Posledné dve otázky zneli: Keď povieš pravdu cítiš sa lepšie? Keď ti niekto druhý povie pravdu, cítiš sa spokojnejšie? Všetci sa zhodli na tom, že nie vždy sa cítia lepšie, keď povedia pravdu, pretože často tým tú osobu zrania. Spokojnejšie sa cítia vtedy, keď je okolie k nim úprimné. Zo svojej skúsenosti viem, že povedať niekomu pravdu, ktorá ho zabolí, nie je vždy najlepšia možnosť ako si upevňovať vzťahy.

Tieto otázky som si položila aj sama sebe. Pravda je pre mňa vzácna. Vďaka pravde sa učíme posúvať ďalej aj cez svoje chyby. Pripustiť si ju je veľmi dôležité. Nie vždy ju však rada prijímam, niekedy bolí. Niekedy vie ublížiť. Napríklad, keď niečo nezvládnem, nemusí mi to nikto povedať, sama to vidím, pripustiť si to je už však ťažšie.

Chyby robí každý jeden. Aj ja. Aj ona. Aj on. Aj vy. Aj my. Aj všetci. Chyby často bolia, často bolí aj pravda. Znamená to, že majú niečo spoločné? A čo láska? Tá tiež často bolí a často v nej robíme chyby. Sú tieto tri, podľa mňa, abstraktné veci rovnaké? Keď máte niekoho rád, potrebujete ho, musíte to priznať najprv sebe a v sebe. Aj keď to možno bude bolieť, áno. Ale nestojí tá bolesť za ten krásny pocit radosti? Odstrkovať od seba ľudí len kvôli bolesti nie je správne. Pravdou je, že je to od toho človeka bezočivé. Pravdou je, že ubližujeme ľudom, ktorým na nás záleží. No takúto pravdu si nevieme priznať.

A tak často stojíme v prázdne a sami. Bez lásky, s chybami či bez chýb, bez pravdy. Stojíme a nehýbeme sa. Prečo? Pretože už na začiatku sme si nechceli pripustiť to, že láska stojí za to, a v pokračovaní príbehu sme si nepripustili, že aj my máme právo, aby nás mal niekto rád. Nepripustili sme si pravdu, ktorú každý videl. Aj ja. Aj ona. Aj on. Aj vy. Aj my. Aj všetci.
Hlavné je ísť. Neostať stáť.

Pravda nás posúva vpred. Vo fikcii a v klamstvách sa môžeme utápať, no keď si priznáme pravdu o svojich chybách, môžeme ich napraviť. No, aj toto je však len moja pravda o pravde.