V rušnom meste kráčajú po chodníku dve ženy. Matka a dcéra. Matka je nízka bledá osoba s láskavými očami, ktoré svet pozorujú akosi zasnívane. Má na sebe skromné oblečenie, jej topánky by už bolo treba vymeniť za menej ošúchané. Dcéra je krásne štíhle dievča. Akoby tie dve k sebe ani nepatrili. Dievča je na rozdiel od matky oblečené veľmi pekne.
Je slnečné júlové popoludnie, deti nadšene zdolávajú preliezky na detskom ihrisku a unavení rodičia, sediaci na lavičkách okolo nich podchvíľou otvárajú fľašky s vodou, aby dodržiavali pitný režim.
Matka a jej dcéra práve prechádzajú popri vysokej presklenej budove s obrovským nápisom známej firmy na streche. Zrazu obe neplánovane zastanú a uprú oči na muža vychádzajúceho z otáčavých dverí. Nevšimne si, že ho pozorujú, pretože je zaneprázdnený telefonovaním. Prejde k čiernemu nablýskanému Mercedesu, stlačí gombík na kľúči a otvorí dvere. Jeho vysoká postava v drahom obleku si sadne za volant a o chvíľu sa tento bohatý holohlavý muž stráca v uliciach veľkomesta.
Dve ženy, ako na povel, zase vykročia. Matka si vzdychne a pousmeje sa, dcéra sa zamračí.
Kútikom oka pozrie na tú, ktorá ju vychovala a hľadá slová, čo by prerušili to trápne ticho.
Než však stihne čosi vymyslieť, ozve sa mama: „Má novú kravatu. Veľmi mu pristane. Červená bola vždy jeho obľúbená farba.“
Aj keď sa to zdá byť čudné, dievčaťu tieto slová vyrazili dych. Neveriacky zazrie na matku, v ušiach jej doznieva láskavý hlas, akým tých pár viet vyriekla. Prekvapí ju matkin blažený úsmev.
„Mama...,“vydýchne a nechápavo pokrúti hlavou, „čo si urobila s peniazmi, ktoré som ti dala?“
Mama len mávne rukou: „Dal ti ich predsa on, sú teda tvoje. Máš ich v banke na sporiacom účte.“
To si mohla myslieť! Položí matke na dlaň zelenú bankovku, aby si konečne kúpila niečo na seba, a ona jej ju vlastne vráti. Čo má z tej dobroty a skromnosti? Nič. Ostala podvedená a sklamaná. On ostal bohatý a spokojný.
„Ako to dokážeš?“ spýta sa jej.
Mama na ňu ani nepozrie: „Ako dokážem čo?“
„No predsa mať ho stále rada!“
„Ach, veď každý máme svoje muchy! Všetko, čo sa malo stať, sa aj stalo.“
Všetko, čo sa malo stať, sa aj stalo. Túto vetu si mladá žena stále opakovala. V hlave sa jej začali mihať zaprášené spomienky na večer pred pätnástimi rokmi.
Znova videla svet očami sedemročného dievčatka, ktoré čupelo v kúte kuchyne, rukami si objímalo kolená a od strachu pred otcovým hnevom sa neodvážilo ani pohnúť.
Opäť počula mnoho tých škaredých slov, ktoré sa v ten večer na mamu sypali. S takými slovami by dieťa nikdy nemalo prísť do styku. Zase sa zatriasla pri zvuku padajúcej lampy a rozbíjajúceho sa skla. Mykla sa, keď ťažká ruka udrela matkinu jemnú tvár.
Bola to najhoršia noc v ich živote.
Napriek tomu sa podľa jej mamy stalo všetko, čo sa malo stať.