Cech kováčov ,obuvníkov a krajčírov mali spoločný erb a ten istý názor naň. Vôbec sa im nepáčil, chceli
ho mať iný. Bol veľmi biedny- modrý podklad a tri zeleno- žlté pásiky v jeho spodnej časti. No komu by sa páčil ?
Jedného dňa
prišiel do mesta nový šikovný tovariš. Nespokojní majstri sa práve vybrali na radnicu za richtárom so žiadosťou o zmenu erbu. Tovariša
zobrali so sebou.
Richtár ich vypočul a spýtal sa: „A načo by vám bol nový erb ? Kto by vám ho len vymyslel?“
Majstri sa na seba
bezmocne pozerali, keď sa zrazu ozval tovariš: „ Ja, ja ho vymyslím...“
Richtár mal však námietku: „ Žiadne privilégium vám
nepovoľuje meniť erb.“
Majstri sa zamračili, ale tovariš vykríkol: „ Tak čo musíme urobiť, aby sme to privilégium dostali
?“
Richtár odpovedal: „ Musíte ísť za kráľom.“
Tovariš sa ponúkol, že on pôjde za kráľom. Kráľ ho vypočul, súhlasil
so zmenou erbu, ak ...
a dal tovarišovi tri hádanky a jednu úlohu.
Prvá hádanka znela takto. Najprv to chodí po štyroch, potom to
chodí po dvoch a nakoniec po troch, čo je to ?
Druhá hádanka znela. Nevidíš to, len počuješ, keď to začuješ, rád by si začal
tancovať, čo je to?
A tretia znela takto: Keď niečo povieš, zabiješ ma, čo som ?
Kráľ dal tovarišovi jeden deň na to, aby
zodpovedal hádanky.
Trápil si trápil hlavu prvou ,idúc po ulici. Zrazu vidí starčeka s paličkou a matku s dieťaťom, ktoré sa tmolí po
zemi. Tovariš sa zamyslel, našiel odpoveď na prvú hádanku.
„Lenže čo stými ďalšími? Čo počujem, keď tancujem ?“pýtal sa sám
seba.
Prišlo mu na um, že počuje hudbu, lenže mohla to byť aj melódia či jednoduchá pieseň.
Rozmýšľal, čo povie kráľovi.
Hudba má melódiu a pieseň tiež. Povedal si, že melódia by mohla byť správna odpoveď.
Blížila sa hodina, keď mal ísť za kráľom s
odpoveďami na hádanky. Ale chýbala mu ešte jedna...Keď niečo povieš, zabiješ ma, čo som ?Stále mu to znelo v hlave.
„Slovom či len
hláskou nezabijem nikoho“, povedal si, a zrazu zostal ticho. Vtedy mu konečne „zaplo“ , čo je správna odpoveď!
S radosťou šiel za
kráľom.
Kráľ sa ho pýta: „ No, vyriešil si moje hádanky?“
Tovariš sa pousmial: „ Áno, myslím, že mám správne
odpovede.“
„Počúvam,“ povedal kráľ a usadil sa v kresle.
„Odpoveď na prvú hádanku je – človek , odpoveď na druhú
hádanku je – melódia a odpoveď na tretiu je ...“ Kráľ ho nedočkavo prerušil: „ Počúvam!“
„Ticho, je to ticho,“ dopovedal
tovariš.
„Dobre, zvládol si hádanky, ale zvládneš aj úlohu ?“
„Budem sa snažiť,“ odpovedal tovariš a kráľ pokračoval,
„ do zajtra vymysli hádanku, ktorú by nevyriešil nik – ani ja, ani moji radcovia.“
„ Dobre, rozumiem, zajtra som tu,“ a pobral sa
domov.
Dlho hútal, rozmýšľal, nevedel však prísť na nijakú hádanku. Pobral sa za svojím starým otcom poprosiť ho o pomoc. Ten mu
poradil množstvo hádaniek, ale tovariš ich hneď všetky uhádol až na tú poslednú... Starký mu musel odpoveď prezradiť.
Tovariš dal
túto hádanku doma ešte otcovi, mame, bratom, susedovcom. Uistil sa , že nikto ju nevedel vyriešiť.
Na druhý deň predstúpil pred kráľa
s úsmevom.
„Verím, že si neprišiel zbytočne,“ privítal ho kráľ.
„ V to dúfam aj ja, pán kráľ,“ odpovedal tovariš.
„No, vrav, akú hádanku si si pre mňa pripravil ?“
„ Je to ťažké a nič to neváži, čo je to ?“
Kráľ zmraštil čelo,
tuho rozmýšľal, ale odpoveď nenašiel. Zavolal svojich radcov, tí však tiež nepoznali správnu odpoveď.
„Dobre, tovariš, nevieme
uhádnuť tvoju hádanku, vyzraď nám odpoveď!“ prikázal kráľ.
„Samozrejme, pán kráľ, ale sľúbte, že náš erb budeme môcť
zmeniť podľa toho, čo budú chcieť majstri a tovariši.“
Kráľ dal sľub a nedočkavo čakal na rozlúštenie .
„ Je to
hádanka,“ veselo povedal tovariš.
„My vieme, ale aká je správna odpoveď na ňu ?“ohradili sa radcovia.
„Odpoveď na hádanku je
– hádanka!“ pousmial sa tovariš.
A na druhý deň sa už v kráľovských dielňach pracovalo na novom erbe.