Noâ (príbeh starého pána)

Noâ (príbeh starého pána) 

Ach. Opäť ráno. Neznášam ich. Kedysi som rána miloval-obzvlášť sledovať východ slnka. No dnes mi len pripomínajú, že som 72-ročný osamelý starý muž. Ešte nikdy som sa tak opustene necítil. Ani keď som sa počas 2. svetovej vojny ukrýval v horách sám celé týždne. Možno ma mali radšej Nemci zabiť. Napokon, rodinu som mal v bezpečí, ktoré v danej dobe ponúkalo Švajčiarsko. A keby som bol ja len vedel, ako ostanem na starobu sám, bol by som sa hádam aj vzdal.

Aj keď, nie. Nevzdal. Tie roky šťastia s mojou milovanou Noâ za to stáli. Keby tu bola, určite by povedala: „Zase sa ľutuješ? Isaac, ty starý cap. Už nevieš, čo hovoríš.“ Ja by som sa urazil a ona by dodala : „No tak. Si predsa môj obľúbený starý cap,“ a usmiala by sa tak, ako to vedela len ona.

Vstanem a idem do sprchy. Dnes sa idem dať odfotiť na novú vlakovú kartičku. Vďaka nej budem mať zľavu na vlakové lístky. Avšak mne je to zbytočné. Kde by som ja už len cestoval ? A k tomu, kto vie, kde tie vlaky reálne pôjdu. No nič. Oblečiem sa a vyrazím.

Cestou myslím na Noâ, nevšimnem si starú paniu, ktorá kráča oproti mne, narazím do nej. „Ach, prepáčte!“ ospravedlňujem sa.

„To nič. Nič mi nie je,“ odpovedá, no vidím, že sa jej ešte nevrátila rovnováha. Radšej rýchlo odkráčam. Keď dorazím do fotoslužby, sadnem si na stoličku a čakám. Zrazu zbadám niekde v diaľke tvár Noâ. Cvak! Fotoaparát ma odfotil. Muž mi podá fotku a pošle ma preč.

Opäť sa ešte raz pozriem na miesto, kde som videl tvár mojej drahej zosnulej, no nie je tam nič. Bol by som dal ruku do ohňa, že som ju tam zbadal. Pomaly kráčam domov.

Keď dorazím a otvorím dvere, zacítim vôňu pečeného mäsa. Vojdem do kuchynky a objíme ma. „Rafaela, pre pána Jána, čo tu robíš?“ Nemôžem uveriť vlastným očiam. Predo mnou stojí moja dcéra Rafaela, ktorá dnes žije v Rusku. „Vraciame sa, oci ! S Dimitrijom chceme, aby si predsa poznal svoje vnúča!“ Pozriem sa jej do očí a chvíľu uvažujem nad významom jej slov. „Ty, ty si, ty si tehotná ?“ Namiesto slovnej odpovede dostanem široký úsmev. Zavalí ma vlna nevídaného šťastia. Objímem svoju dcérku, ako keď bola malá, no tá sa odtiahne a povie : „Bude to dievčatko.“ Nevšimol som si, že jej bruško už tak narástlo. „A meno?“ spýtam sa. „Noâ".