„Na štart!“ zakričí na nás tréner. Postavím sa opatrne na štartovaní mostík a čakám na hvizd
píšťalky.
„Tri, dva ,jedna“ odštartuje nás tréner v poslednom pretekárskom kole a všetci skočíme do vody.
Ja zažívam znova
ten úžasný pocit voľnosti a slobody, ktorý mám, len keď som vo vode a môžem si doslova povedať, že som vo svojom živle.
Čo
najrýchlejšie sa snažím doplávať na koniec bazéna, od ktorého ma delí už iba pár metrov. Letmo sa pozriem na ostatné plavecké dráhy,
mnohí sú už predo mnou. Výjdem z bazéna a mám nanič náladu. Zase sa mi nepodarilo byť prvou. Vlastne sa mi to nepodarilo ani raz. Pomalým a
skleslým krokom prídem do šatne, kde sú už aj ostatné dievčatá. Ani poriadne za sebou nezavriem dvere a už sa mi začne Marika
posmievať:
,,Haha, bola si skoro posledná!“
,,Ty si taká nemožná. Vôbec nevieš rýchlo plávať. Hanbi sa!“ pridá sa k nej
Zuza.
Na reči a posmech podobného charakteru som už zvyknutá, totiž počúvam ich skoro na každom tréningu, a tak to ignorujem.
„Jednoducho na to nemáš! Uvedom si to už konečne!“ neodpustí si znova Marika a všetky s ňou súhlasia.
Po chvíli sa vytratia.
Odchádzam ako posledná, s hlavou plnou myšlienok vychádzam z plavárne. Zrazu ma zastaví povedomý mužský hlas:
„Veronika, stoj!“
Otočím sa a zbadám trénera, ako za mnou beží. Dobehne ku mne a povie:
„Vieš o tých Marikiných pretekoch, ktoré sú vo štvrtok,
však? Tak pôjdeš ako náhradníčka.“
„Ale, pán tréner, ja...“
,,Ticho! Nechcem nič počuť, jednoducho som sa tak rozhodol“ a odíde.
Som z toho jeho rozhodnutia dosť zaskočená a zmätená. Plávanie trénuje preto, lebo ma baví a až taká dobrá v ňom nie som.
Ach, to bude mať zase Marika rečí...
Vo štvrtok sa teda poberiem na plaváreň, kde sa majú uskutočniť preteky. Sadnem si na lavičku na
tribúne, je tu pomerne dosť ľudí. Cítim sa tu byť úplne zbytočná, ale tak čo už... Aspoň sa pozriem na preteky.
Vtom za mnou dobehne
tréner:
,,Ááá, Veronika, tak tu si. Hľadal som ťa.“
Spýtavo sa na neho pozriem, že o čo ide.
„Nuž, Marika si vyvrtla pred
chvíľou členok, utekala a pošmykla sa. Ty si tým pádom naša jediná nádej.“
V tom momente sa mi rozbúši srdce a dostanem neskutočnú trému. Idem do šatne pripraviť sa.
Nervózne sa postavím na štartovací mostík. Nevnímam nič a nikoho, len sa sústreďujem
na to, aby som to zvládla čo najlepšie.
Na hvizd píšťalky okamžite skočím do vody a plávam ako o život. Prvé kolo som skončila síce
tretia, ale ostávajú pred nami ešte štyri. Z piatich kôl som nakoniec vyhrala tri. Nemôžem tomu uveriť, že stojím na prvom mieste na stupni
víťazov a na krku mi visí zlatá medaila. Je to nenahraditeľný pocit byť víťazom. Konečne som ostatným a hlavne sebe dokázala, že na tom
mám.