Ja, naša trieda a Zem

Slovenský jazyk » Slohové práce

Autor: lucka123 (14)
Typ práce: Referát
Dátum: 10.01.2020
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 797 slov
Počet zobrazení: 405
Tlačení: 20
Uložení: 23

Ja, naša trieda a Zem 

„Au!“ zakričala som, keď po mne nejaký pako hodil pero.

„Sorry, Mia, to patrilo tomu za tebou,“ odpovedal so smiechom Adam, ktorý tak ako vždy s chalanmi blbol cez prestávku.

„Už sa nemôžem dočkať dejepisu, vraj ide dejepisár skúšať a niekto si to zlízne“. Renáta si pomädlila ruky a začala sa škodoradostne usmievať.

„Počkaj, ako to myslíš? Akože už zasa to jeho „trestné skúšanie“ alebo „poďakujte sa ôsmakom“? Toto nie je vôbec fér. Vždy, keď dejepisára niekto naštve, sme to my, na kom si vybije zlosť! Navyše som sa neučila.“

Učiteľ je o chvíľu tu a ja neviem ani „ň“ z najnovšej látky.

„Ide“!

Až ma trhlo. Chalani zbadali vo dverách dejepisára a to bol môj koniec!

„Nestresuj, Mia, prečo by mal vyvolať práve teba“? ukľudňovala ma Renáta

„Prestaň to zľahčovať. Dobre vieš, že keď je nazúrený, vyvolá toho, na ktorého sa ako na prvého pozrie. A čo už môže byť horšie ako stredný rad a prvá lavica?“

Na moje šťastie mal pod pazuchou zastrčený notebook a zo skrinky vytiahol dataprojektor.

„To vyzerá na film,“ pošepkala mi Renáta.

„Bože, len to nie! Naposledy, keď sme pozerali film, mal som dva dni nočné mory z gréckeho umenia“! zapojil sa do debaty Tomáš.

No ani zďaleka to nevyzeralo ako niečo z dejepisu. Na kazete bola nakreslená zemeguľa. Žeby to bola pomsta nášho učiteľa geografie za to, že sme mu do skrinky v katedre vyliali saponát?

„Decká, chcel som dnes skúšať, ale rozhodol som sa, že si pozrieme dokumentárny film o našej planéte.“ V triede to zašumelo, zopár náročných zakašľaní a prevracanie očí. Uf, to sa mi uľavilo. Radšej sa budem tváriť, že pozerám nejaký nudný film, než by som mala dostať päťku. Učiteľ nastavil elektroniku a pustil film..

„Preboha, ako dlho to už pozeráme?“ provokuje Adam

„Tak, o minútu to budú presne dve minúty,“ uťahovala si z neho Renáta.

Na rozdiel od ostatných, ktorí boli filmom celkom znudení, ja som si to užívala. Nie síce tak, ako keď som išla s kamoškou na tobogány, ale film ma fakt zaujal. Bol to film o tom, ako postupne naša Zem zaniká a bude zanikať. Ako ju veľa ľudí znečisťuje, poškodzuje a neváži si ju. Bolo mi skoro do plaču. Čo s nami bude, ak sa budeme správať tak ako doteraz? Ako dlho to ešte naša Zem vydrží? Takéto otázky mi vírili hlavou nasledujúce hodiny. Zatiaľ čo ostatní sa správali po hodine, akoby ten film vôbec nevideli, ja som mala iné pocity.

„Lucia, čo si myslíš o dejepise?“ opýtala som sa spolužiačky.

„Že je to nudný, nezmyselný predmet! Načo sa zaoberať minulosťou, keď treba myslieť na budúcnosť?“

„Ale ja som myslela dnešný dejepis.“

 Lucia sa tvárila, akoby práve pátrala v pamäti.

„Aha, myslíš ten film? No, bolo to celkom zaujímavé, ale načo predsa rozmýšľať nad takými vecami“? Luciina odpoveď ma trochu zarazila. Doma som sadla za net a vyhľadala nejaké informácie o prírodných katastrofách, ktoré sa stali na našej Zemi pred niekoľkými rokmi. To ma zaviedlo až k oceánom, od nich som prešla k sopkám, k ovzdušiu a – k znečisťovaniu. Takto som pri počítači presedela celé poobedie aj večer. Ani úlohy som si neurobila. Skrátka ma táto vec zaujala natoľko, že som sa rozhodla, že sa nebudem len pozerať, ako sa naša planéta postupne ničí. Mala som nutkanie aj niečo pre jej záchranu urobiť. Niečo mi napadlo... Zajtra máme dejepis! Možno sa môj nápad bude učiteľovi páčiť.

„Teda biola bola fakt super!“ zahvízdala nadšene Renáta.

„Akože čo bolo tak super? Dívať sa na školníka, ako sa zasekol vo dverách od zadného vchodu?“ zasmiala som sa.

O chvíľu zazvonilo a my sme opäť vytiahli na stôl staré, roztrhané učebnice dejepisu. Do triedy vstúpil náš dejepisár.

„Tak, decká, dnes sa budeme zaoberať dokumentom, ktorý sme si včera pozreli. Viem, že to súvisí skôr so zemepisom, ale chcete sa radšej učiť?“ spýtal sa presvedčený, že nikto sa nenaučil.

V triede nastalo ticho. Takže sa ideme rozprávať. Ale aký má vlastne dôvod rozoberať takúto tému?

„Takže. Predstavte si, že by ste mali možnosť zmeniť postoj ľudí k našej planéte. Čo by ste ako prvé urobili?“ táto otázka akoby čakala na mňa.

„Ja by som začala recyklovať!“ vykríkla som bez prihlásenia.

Ostatní sa na mňa s údivom pozerali.

„Bože, nie, diskusie nie, neznášam ich. Vždy sa končia hádkou!“

Kto by bol tušil, že ma to tak vezme...

„Dobrý nápad, Mia, ale recyklovanie nestačí. Musí to byť niečo „väčšie“,“ kto by bol povedal, že to tak vezme učiteľa?

Ja, akoby som len čakala na túto chvíľu, som vstala, postavila sa pred tabuľu a začala rozprávať.

„Nepozerajte sa tak, spolužiaci. Pán profesor má pravdu. Možno sa tieto katastrofy dejú ďaleko od nás, ale o pár rokov, ak nie skôr, to príde aj k nám. Viem, že my sme iba žiaci a deti, ale ak s tým nezačnú dospelí, je to potom na nás. Vám na tom možno nezáleží, ale mne áno. Ozaj mi nie je jedno, čo sa so Zemou deje. Navrhujem, aby sme niektoré dni po škole alebo cez voľné hodiny zbierali odpadky v našom okolí. Čo vy nato?“ Niektorí sa najprv neisto pozerali, ale kamaráti sú tu pre mňa.

„Ja do toho idem. Dobre, možno je to nechutné a väčšine z nás sa to protiví, ale je to pre našu záchranu.“

Renátine slová ma fakt dojali. Postavila sa na znak súhlasu a o chvíľu aj ďalší.

„Je to možno len jedno percento zo všetkého, čo by mohlo naše okolie zachrániť, ale keď s tým začneme my, začnú aj ostatní,“ profesor sa na mňa usmial, čím dával najavo, že je to naozaj dobrý nápad.

Aj keď v skutočnosti neviem, prečo ho začali zaujímať takéto veci, páči sa mi to. Sme len jedna trieda. Ale môžeme byť aj celá škola, celé mesto a možno aj … . Treba len niekde začať. Po hodine som na seba bola hrdá. Na seba a na spolužiakov. Že s tým súhlasili.

Takže, hovorí sa o voľných hodinách, čo je práve zajtra. Prvé dve hodiny máme voľné. Poznačiť: dve veľké igelitové vrecia a 25 párov gumených rukavíc. To by malo byť všetko... Ráno sme sa všetci zišli v šatni. Tam na nás už od skorých ranných hodín čakal športovo oblečený profesor dejepisu. Bol z toho taký nadšený, akoby už nemal pre iné žiť. Doslovne povedané. Na „cestu“ po našom okolí, teda meste - sme sa vydali hneď. Pozbierali sme všetko, čo nám prišlo do rany. Okoloidúci sa na nás vďačne usmievali. V dnešnej dobe je totiž ťažké prinútiť nejakú triedu k dobrovoľnej verejnoprospešnej práci.. Ďalšie dni sme robili to isté a chalani priniesli aj vrecia na recyklovanie. Triedili sme sklo, plasty, papier a bioodpad . A to bol iba začiatok.

„Čo ešte poškodzuje ovzdušie?“

„Hm, ja viem, spreje,“ baby si cez prestávky robili ďalšie zoznamy.

„Ale, Mirka, nesprejovať sa jednoducho nedá. Každý chce predsa voňať, nie?“

 „Ale existujú aj také spreje, čo ozón nepoškodzujú! Takže, píšem si...“ Potichu som ich sledovala a bola som rada, že to aj ony berú tak vážne.

„Deti, mám novinku!“ do našej triedy nečakane vtrhol dejepisár.

„Dnes máte voľnú piatu a šiestu vyučovaciu hodinu, však?“ z jeho hlasu bolo cítiť maximálne nadšenie.

„Mohli by sme ísť na mestskú skládku. Hovoril som s istými ľuďmi, vraj by nám radi pomohli. Majú obrovské recyklačné koše. Bolo by to iba na pár hodín a nasledujúce dni by sme pokračovali.“

Mnohým sa tento nápad zapáčil, čo som pravdupovediac nečakala. Po štvrtej hodine sme sa išli prezliecť do telocvičných úborov, pretože iný športový úbor sme nemali. Zobrali sme si so sebou rukavice, vrecia a tašky a niekoľko fliaš s vodu, vonku totiž dosť pieklo. Skládka bola obrovská, smradľavá a bolo tam veru všeličo ... . Ale keďže sme mali zápal pre vec, nehnusilo sa nám to. Práve naopak, poháňala nás predstava krásneho čistého mesta. Tentoraz sa k nám pripojili aj iné triedy. Boli to ôsmaci, deviataci, šiestaci a prišli aj študenti druhého stupňa. Spolu sme sa do toho pustili. Na pomoc nám prišli aj mestskí smetiari a smetiari z okolitých dedín. Ani sme nevedeli ako a začalo sa stmievať. Tak dlho sme pracovali. Bolo také úžasné vidieť, koľkým ľuďom na tom záleží! Nikto neprotestoval a nesťažoval sa. Jednoducho sme robili. Aj keď sme vedeli, že toho máme pred sebou ešte veľa, nevzdávali sme sa. Rodičia nám dali zvolenie všetkým ostať vonku dlhšie. Večer, keď sme odchádzali, sme mali aspoň polovicu práce za sebou...

„Teda, ja som zbitá ako kôň,“ boli Ivanine prvé slová, len čo vošla na druhý deň do triedy.

„To aj ja, ale ak sa pripoja aj zvyšné triedy, mali by sme to dnes dokončiť,“ povedala som.

„Neuveriteľné! Myslel som, že na to budeme sami a postupom času to vzdáme, ale teraz je nás viac,“ vyhŕkol s nadšením Adam.

A tak sa aj stalo. V ten deň sme skládku vytriedili!

A odteraz bude všetok odpad recyklovaný a nebude tu taký neporiadok ako doteraz. Navrhli sme to starostke. Ona súhlasila.

„Mia, večera!“ zavolala ma mama.

Vtom mi zazvonil telefón. Bola to Ivana.

„Haló?“

„Mia, to neuveríš, čo ti poviem! Práve som volala s Luciou, ktorej to povedala Kristína, ktorej to povedala Renáta a tej to povedala Betka,“ Iva skoro nedýchala.

„A čo vlastne? O čo ide?“

Skoro som aj ja spadla zo stoličky.

„Tak sa podrž – sme v televízií!“

„V telke? A prečo, prosím ťa?“

„Veď predsa preto, že sme vyčistili mesto a skládku!“

Neverila som tomu. V šoku som zavesila telefón a išla som to povedať mame, ktorá mala práve zapnutú telku. Dali na nás krásny komentár. Vraj, „to sa často nevidí“ a „toto je teda nadšenie pre vec“. Bolo to v regionálnej televízii a boli tam zábery z našej práce na skládke. Niekto nás sledoval a natáčal. Nemala som potuchy, kto to mohol byť, ale uvedomila som si, že sa o tom dozvedia aj ostatné školy a možno aj oni začnú vo svojom meste recyklovať a upratovať.

Neskôr sme pomocou médií nabádali všetkých občanov Slovenska, aby začali čistiť svoje mestá a dediny. Ukázali sme im fotky nášho nového - čistého mesta. Bez odpadkov, bez skládok, bez špiny a smradu. Iba čerstvý vzduch a čistota. A podarilo sa! Na internete sme si založili stránku a mali sme veľa pozitívnych ohlasov, o akých sa nám ani nesnívalo. Boli sme na seba pyšní, že sa nám niečo také podarilo..

Na konci školského roku, pred odchodom na prázdniny, sa v našom meste konalo podujatie, náplňou ktorého bolo poďakovanie našej škole a hlavne našej triede za to, že začala očistu mesta. Zišli sa tam všetci občania mesta a žiaci všetkých mestských škôl. Doteraz sa o čistotu v meste nikto nezaujímal . Ako prvý mal slovo riaditeľ školy. Potom náš dejepisár a nakoniec ja:

„Je fantastické, ako sme pracovali. Je krásne vidieť naše mesto čisté a nielen to naše. Prečo sme to robili? Chceli sme urobiť prvý krok. Vieme, že je aj veľa iných dôvodov, prečo je naša Zem znečistená a padá do záhuby. My nemôžme zastaviť prírodné katastrofy, zemetrasenia a rôzne nešťastia, ktoré sa na Zemi dejú. Jednou z príčin týchto nešťastí je však nečistota a tú chceme zastaviť! Sme síce iba malý štát a malé mesto, ale my sme s tým začali a sme si istí, že treba pokračovať a konať kým nebude neskoro!!! Ak nám je aj súdené, že má prísť to najhoršie,aspoň to môžme spomaliť. Verím, že sa to dá! Keď všetci ľudia spojíme svoje sily, ešte môžeme Zem zachrániť... !

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1

Vyhľadaj ďalšie vhodné študentské práce pre tieto kľúčové slová:

#nasa trieda #aka je buducnost plastov sloh


Odporúčame

Slovenský jazyk » Slohové práce

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

0.015