„Vstávaj, vstávaj!“
Ten spachtoš ,to som ja. A to ranné vtáča, čo ma budí, to je moja mama.
„Kelvin, Kelvin, mám dobrú správu. Sťahujeme sa.“
“Sťahujeme sa.“ Ako mama vyslovila to hrozné slovo, zaraz sa mi otvorili oči.
„A to už prečo ,rozvádzate sa?“
„Nie, hlupáčik, otec dostal novú prácu.“
„ A kam sa sťahujeme?“
„Do Martina.“
„Čo? Do toho zapadákova ,však je to len zlý sen?!“
„Nie je to zlý sen, ale skutočnosť, tak už vylez z tej postele a rob niečo užitočné, môžeš sa začať baliť.“
Prvé, čo som urobil, keď som vyskočil z postele, sadol som za počítač. Všetkým kamarátom som rozoslal email s touto príšernou novinou. Emaily som ledva stihol poslať, lebo môj milovaný ocinko ma hnal sa baliť. Vôbec sa mi nechcelo opustiť toto mesto a tiež sa mi nechcelo baliť.
Rodičia už stihli pobaliť nábytok a svoje veci dávnejšie , zatiaľ čo ja som mal zbalené len slipy a ponožky.... A A A
A nadišiel ten hrozný čas - opustiť toto mesto - svoje rodné mesto. Odchádzali sme na druhý deň. Mal som pocit, ako keby sme išli na dovolenku, iba s tým rozdielom, že späť sa už nevrátime. Nasadli sme do auta, otec povolil ručnú brzdu otočil kľúčmi a naštartoval. Náš dom sa vzďaľoval, až napokon zmizol. Cesta z Bratislavy do Martina mala trvať dve a pol hodiny. Otec bol zo sťahovania nadšený a mama tiež, len ja som mal s tým problém. Rodičia v Bratislave nemali žiadnych priateľov. Boli hrozne dotieraví, tak stratili všetkých priateľov. Naopak, ja som mal priateľov.
„Mami, zbalila si mi PSP?“ skúšal som šťastie.
„Máš ho v ruksaku s občerstvením.“
Čiže nudu som mal čím zabiť, ale pocit z toho, že som opustil priateľov, nie. Cesta bola nekonečná. Odrazu sme začali spomaľovať. Odlepil som oči z PSP a pozrel som sa von z okna. Stáli sme pred veľkým dreveným domom.
„Vystupujeme ,toto je náš nový domov!“
„Čo prosím?“
Vyslovil som nahnevaným hlasom.
„Nepočul si ? Náš nový domov !“ zdôrazňoval otec.
Schmatol som svoj kufor a valil som sa do domu. Skôr do ruiny. Rodičia si šťastne obzerali dom. Pustil som si naplno hudbu a začal som sa vybaľovať. Vybaľovanie mi trvalo večnosť ako vždy.
„Počujte, už som vybalený, môžem sa ísť prejsť po meste?“
Snažil som sa vypadnúť z domu.
„Tak choď si prezrieť nejaké pamiatky,“ neisto odpovedali.
„Konečne čerstvý vzduch.“
Ešte som nebol ďaleko od domu, keď som zazrel plačúce dievča. Bolo v mojom veku asi trinásťročné a sedelo na obrubníku. Pomalým neistým krokom som sa k nemu blížil. Nevedel som, či sa mu mám prihovoriť. Prekonal som strach a prihovoril som sa.
„Stalo sa ti niečo?“
„Stratilo sa mi mačiatko?“ smutným hlasom odpovedalo.
„Smiem ti ho pomôcť nájsť?“
„To by si pre mňa spravil?“
Hlas dievčaťa sa zo smutného zmenil na veselší.
„Budeme priatelia?“
Snažil som si nájsť kamarátku.
„Môžeme.“
Karinin osud bol rovnaký ako môj, tiež sa sem presťahovali.
„Rikši, Rikši, ci-ci-ci-ci-ci,“ vykrikovali sme.
„Cica, kde si?“
Po dlhom hľadaní sme Rikšiho našli. Karin slušne poďakovala.
„Nestretli by sme sa aj zajtra?“
„Áno, to by bolo úžasné.“
S dobrou náladou som sa vrátil domov. Rodičia boli prekvapení, ako rýchlo som si našiel kamarátku. Navečeral som sa, mali sme vyprážaný syr s hranolčekmi. Prezliekol som sa do pyžamy a vliezol som do postele. Nemohol som zaspať, celú hodinu som sa prevaľoval raz na jeden bok, potom na druhý. Až napokon som zaspal.
„Vstávaj, vstávaj!“ budí ma mama.
„To sa znova sťahujeme?“ vystrašene som sa pozrel na mamu.
„Nie, len ti chcem povedať, že raňajky sú už na stole.“
Hneď sa mi uľavilo. Raňajky som doslova hodil do seba. S Karin sme sa mali stretnúť na tom istom mieste, kde včera, o desiatej. Boli prázdniny. Naše stretnutia sa opakovali každý deň. S Karin sme sa zbližovali čoraz viac a viac. Spolu sme navštevovali pamiatky Martina. Raz to bolo Múzeum Martina Benka a potom Matica slovenská... Z obyčajnej kamarátky sa stala Karin mojou najlepšou kamarátkou.
„Cŕŕŕn,cŕŕŕn.“
Zazvonil telefón.
„Prosím?“
„Ahoj, Kelvin , mama mi navrhla, či by si u nás neprespal?“ ozvala sa Karin.
„To by bolo fajn, spýtam sa rodičov .“
Rodičia mi samozrejme dovolili, pretože nechceli, aby som stratil kamarátku. Karin bývala neďaleko múzea. Cesta k nej trvala približne päť minút. Keď som k nej dorazil, položili sme si tu otázku, čo ideme robiť. Všetky pamiatky sme už navštívili. Sadli sme ku televízii a prepínali sme z kanálu na kanál.
„Vzdávam sa, nič dobré tu nie je.“
Pustil som kanál so správami. Správy normálne nepozerám a Karin tiež nie. Veľmi sme sa nudili, a tak aj správy boli zaujímavé.
„Dobrý deň, včera o druhej hodine sa stala v Martine krádež. V Múzeu Martina Benka zmizlo deväť obrazov, páchateľ je neznámy.“
Zhrozene sme sa pozreli na seba a začali sme behať po dome ako splašené sliepky.
„Deti, deti, čo sa deje?“ zisťuje Karinina mama.
„Vykradli múzeum,“ pokračovali sme v panikárení.
„Kelvin, dosť už, nepanikári! Mám nápad, čo keby sme tento prípad vyriešili my dvaja?“ usmiala sa Karin.
„Však sme ešte len deti a navyše nemáme žiadne skúsenosti s lupičmi.“
„Ty sa bojíš, strachopud, strachopud.“
Provokovala ma. Jej cieľom bolo zo mňa dostať slovo - súhlasím.
„No dobre, súhlasím, ale ak zomriem, bude to tvoja
vina,“ ľutoval som sa.
O zvyšok zábavy sme mali postarané.
„Meno, náš detektívny klub potrebuje meno.“
„Superočká, Drviči, Ufóni,“ vymýšľal som mená.
„Nie, takéto názvy, nie...!“
„Čo ty na to – Pátrači?“
„Áno, Pátrači.“
Meno sme mali a šup do práce.
„Mami, ideme von.“
„Dobre a o ôsmej buďte doma!“
„Karin, ale múzeum bude zatvorené pre tú krádež a ani výzbroj nemáme.“
„Výzbroj nám netreba, ideme len na prieskum.“
Múzeum bolo pre verejnosť otvorené, hoci po krádeži by malo byť zatvorené a ani polícia tam nevyšetrovala.
„A máme prvú stopu.“
„A akú, ty mudrc?“ nechápavo som hľadel na Karin.
„No predsa páchateľ pracuje v múzeu, inak by ho neotvoril po krádeži.“
Prvú stopu sme zapísali do nášho klubového zošita. Vstúpili sme dnu, zaplatili vstupenku a hľadali sme ďalšie stopy. Každý obraz či sošku sme dôkladne obzreli. Na mieste ukradnutých obrazov boli zavesené nové obrazy. A hneď sme mali druhú stopu. Niekto zo zamestnancov ich musel držať a zavesiť teraz.
„Karin, podľa mňa tu budú odtlačky prstov, ale to my neuvidíme, treba vytvoriť doma špeciálny prášok a vrátiť sa sem.“
So zapísanými dvomi stopami sme bežali ku Karin. Sadli sme si na posteľ a začali sme vyrábať prášok na odtlačky.
„Potrebujeme múku, bež ju zobrať, Karin!“
Cítil som sa ako veľký šéf. Karin pomaly kráčala dolu schodmi, potichu otvorila skrinku a vytiahla múku. Musela ju ešte odsypať do papierového vrecúška tak, aby z nej nerozsypala na koberec.
„Kelvin, na misiu pôjdeme o desiatej v noci, keď rodičia zaspia.“
Jej slová zneli dosť vážne. Na misiu sme ešte potrebovali rukavice, špagáty, čierne oblečenie a hlavne zbrane.
„Ako chceš vyrobiť zbrane?“ nechápal som jej myšlienkové pochody.
„Vodné pištole naplníme vodou s korením.“
Pomôcky na akciu sme mali prichystané
„Deti, poďte jesť!“
Volali nás na večeru. Večeru sme rýchlo zjedli a bežali sme sa pripraviť. Obliekli sme sa do čierneho oblečenia. Zbalili sme si pomôcky do ruksakov a čakali sme na správny čas.
„Desať hodín, poďme, aby sme to stihli do rána.“
Von sme vyliezli oknom, Karin mala izbu na prízemí, čiže to problém nebol. V tom čiernom oblečení sme vyzerali ako praví pátrači. Pred vchodom do múzea sme si navliekli rukavice, aby sme nezanechali naše odtlačky. Múzeum bolo odomknuté, aj bezpečnostné kamery boli vypnuté.
„Ja viem, prečo je odomknuté, lupič, ten lupič je vrátnik.“
Zázrakom mi to začalo páliť. Vkročili sme dnu, múzeum v noci vypadalo strašidelne. Sošky pripomínali zombíkov. Pribehli sme k jednému z vymenených obrazov, aby sme zistili odtlačky prstov.
„Karin, počujem akési kroky.“
Očividne som mal plné gate.
„Vyber si zbraň z batohu.“
Kroky stíchli. Za chrbtom som cítil akýsi čudný pach. Drgol som do Karin, nech sa pozrie. Obaja sme sa začali otáčať dozadu.
„ÁÁÁÁÁÁÁ.“
Za nami stál vysoký muž s kuklou a vrecom.
Kričali sme ako zmyslov zbavení a striekali mu do očí vodu s korením.
„Dosť, dosť, prestaňte !“kričal ešte zúfalejšie ako my, keď po minúte už nič nevidel.
A vtedy nastala naša super chvíľa. Karin zozadu naňho skočila a zhodila ho na zem. Ja som mu zviazal ruky a nohy. Do úst sme mu napchali vreckovku. Vytiahol som mobil a zavolal políciu.
„Karin, my sme to zvládli, chytili sme ho.“
Policajti zločinca posadili do jedného auta a nás druhým odviezli domov. Na druhý deň sme boli v novinách ako hrdinovia mesta Martin. Rodičia boli na nás pyšní, hoci sme dostali zaracha za útek z domu. Ale stálo to zato. Článok z novín sme si vystrihli a vlepili do klubového zošita. Tento prípad nás ešte viac zblížil.
S Karin som začal chodiť. A vďaka Karin sa môj život v Martine nestal nudným.