Keby som mala možnosť niečo odkázať dospelým, bolo by toho viac.
Napríklad to, nech si viac všímajú svoje deti, nech sa im viac venujú a nech sa snažia počúvať to, čo im chcú ich deti povedať, aj keď niekedy neverbálne, čiže svojím správaním. Dieťa častokrát nedokáže vyjadriť slovami to, čo cíti.
Niektorí dospelí sa na nás deti nadraďujú slovami - ešte ste v živote nič nedokázali! Ja sa len pousmejem a v duchu si poviem, že sme ešte na dokázanie niečoho ani nemali priestor. Dospelí sú natoľko dospelí, že zabúdajú na to, ako to bolo, keď boli oni sami deťmi. Ako ich lákalo všetko nepoznané, zakázané a nové. Mali by si uvedomiť, že aj oni robili chyby, že nikto nie je dokonalý. Veď človek sa učí na vlastných chybách.
Často sa hovorí o tom, aká je teraz doba, ako veľmi mladí ľudia drogujú, pijú alkohol a fajčia. Ale nikto nespomenie to, že skoro každá druhá rodina nie je kompletná. Niektorí rodičia sa hádajú, nadávajú si, nie sú k sebe tolerantní a nakoniec sa rozvádzajú. Atmosféra v rodine najviac ovplyvňuje mladého človeka vo vývine. Určite sa takéto negatívne správanie rodičov odzrkadlí na správaní ich detí, aj keď sa nájdú aj výnimky. Je teda až také nepochopiteľné, že práve deti z takýchto rodín utekjú do partie, kde im každý "rozumie"?
Preto by som chcela odkázať vám, dospelým, že niektoré naše "detské chyby", môžu prameniť z vaších "dospeláckych chýb".