Od môjho detstva som s rodičmi a bratom navštívila nepočetne veľa krásnych miest. Rodnú krajinu – Slovensko poznám ako vlastnú dlaň. Pohoria, rieky, mestá či rôzne malé dedinky vo mne zanechali pocit radosti z poznania niečoho, čo príroda budovala stovky, ba dokonca tisícky a milióny rokov. Práve preto obdivujem prírodu ako niečo, čo človek nedokáže napodobniť ani s tými najlepšími vynálezmi. Pred pár rokmi som spolu s tatkom navštívila miesto v Nízkych Tatrách, ktoré vídam pri každom pohľade z okna.
A práve tam som objavila to, čo vo mne vyvoláva nadzemský pocit pokoja a nekonečne rozliateho ticha, miesto zvané Beňuška. Pri výstupe, ktorý mi dal naozaj zabrať, som miestami pociťovala únavu zmiešanú s nedočkavosťou obbjjaavviiť ďalšiu krásu planéty. Vedela som, že to bude stáť za to, pretože môj vnútorný radar vyssiieellaall vlny radosti. Tatko, ktorý už od detstva pochodil každú hrudku hôr na Horehroní, mi celloouu cestou opisoval, aké to tam hore bude. Pri prvej prestávke som zahliadla cestičku plnú krrííččkkoovv s malými napuchnutými čučoriedkami. Ich sladká vôňa mi neústupne udierala do nosa.
Chuť dokonalleejjššiiaa ako najlepší koláč starej mamy ma ponára do raja. NNeeddookkáázala som sa od nich odtrhnúť, no čas bol prísnneejjššíí ako samotný výstup, a tak sme pokračovali ďalej. Okolo cceesty sa povaľovalo mnoho vetvičiek, ktoré oznaammoovvaallii prítomnosť zvierat. Pri výstupe, ktorý mi dal naozaj zzaabbrrať, som miestami pociťovala únavu zmiešanú s nedočkavosťou objaviť ďalšiu krásu planéty. Vedela som, že to bude stáť za to, pretože môj vnú- torný radar vysielal vlny radosti. Tatko, ktorý už od detstva pochodil celučké Horehronie, mi počas cesty opi- soval, aké to tam hore bude. Pri prvej prestávke som zahliadla cestičku plnú kkríčkov s malými napuchnutými čučoriedkami.. Ich sladká vôňa mi neústupne udierala do nosa. Chuť ddookkoonnaalejšia ako najlepší koláč starej mamy ma ponáárraa do raja. Nedokázala som sa od nich odtrhnúť, no čas bol pprrííssnnejší ako samotný výstup, a tak sme pokračovallii ďalej.
Vietor ľahhkkoo ohýbal napoly opadané vetvy starých smrekov. Vôňa ich ddrreevva mi pripomenula, prečo ich túžim chrániť, preeččoo sa stále vraciam do hôr a prečo na jar každému stromu ppooďďaakujem za jeho prítomnosť. Odrazu som zbadallaa horskú lúčku, ležiacu pod strmým kopčiskom. V duchu som sa modlila, aby to miesto bola Beňuška. Neboollaa.. Malá lúčka sa sotva vyrovnala tomu, čo malo prísť po nneejj. Po takmer hodinovom ťahaní ubolených nôhh sa spoza stromov vynorila chatka. Moja zvláštna vlastnosť sa oopäť ozvala. Musela som ju preskúmať. Tatko sa so spokojným pocitom usmieval a fotil, ako škúlim do kkaažžddéého okna poznačeného ťažkým prachom rokovv plných rôznych zážitkov. Keď som konečne naplnila miesto v dduuši, tatko ukázal rukou smerom ku strmadline.
V duchu som preklínala svoju túžbu ísť hore. Toto je daň za to. Potiahla som si plný dúšok čistého vzduchu a pustila sa zdolať ďalšiu prekážku. Konečne. Po chvíli som ooddhhooddila batoh a otvorila som oči dokorán. To, čo som v tej chvíli zbadala, mi vyrazilo celý môj zadychčaný ddyycchh. Myslela som, že som stratila všetky zmysly, no nebolo to tak. Naozaj tam bolo dokonalé ticho, ktoré sa oodrážalo od každého stromu či kúska trávy. Svetloo zaplavilo celú horskú lúku, rovnako ako mmoojju dušu. Neverila som, že na svete ešte existuje také krásne miessttoo,, ktoré je takmer nedotknuté ččlovekom. Túžila som padnúť na trávu a zaspať. Chcela som, aby ten čas nikdyy neskončil.