Priateľ mi podal ruku v pravý čas sloh

Priateľ mi podal ruku v pravý čas (Rozprávanie) 

,,Si na rade,, - Ray sa uškrnul a pevnejšie stisol svoje posledné karty.
Podľa jeho výrazu usudzujem, že už nemá cenu nárokovať si výhru. Neveriacky pokrútim hlavou a potiahnem si kartu. Jedným okom sledujem bielu krajinu za ním. Každou hodinou je o čosi chladnejšie a ja si netrúfam povedať, koľko ostáva do príchodu do cieľa.

,,Nerád ti to hovorím Nathan, ale porazil som ťa už pred 2 minútami,, - povedal a vyložil na stôl postupku, ktorá mu zabezpečila pocit nadradenosti a mňa navyše ochudobnila o pár cigariet.

Volám sa Nathan Blackwood. Ja a môj dlhoročný priateľ Ray sme si už od detstva predstavovali vojenskú budúcnosť. Ako už býva zvykom, niekto z vyšších miest nás poslal k západným hraniciam urobiť poriadky. Sám neviem s kým. Tu sa moc nehľadí na to, kto sú tí druhí. Dôležité je vedieť kto sme my.

Zvuk škrípajúcich koľajníc signalizoval príchod na miesto. Všetci z vlaku vyliezli a rad za radom nasledovali jedného z generálov. Čoskoro sa pred nami vynoril tábor. Len čo sme sa vybalili, namierili sme si to do spoločenskej miestnosti, kde sme sa stretli s niektorými členmi našich minuloročných oddielov.

Okamžite sme sa dali do reči a spomínali na staré časy.
,,Keď ste tu tak dlho chlapci, povedzte mi o ostatných, nech viem na koho si dať pozor,, -vyzvedal Ray.

,,No, - začal Elliott, ktorý bol z nás vždy najväčšia tlčhuba - ,,je to tu zmeska rôznych indivíduí, ale tak napríklad.. vidíš tam toho s tou červenou šatkou okolo lýtka? Hovorí sa, že ňou škrtí nepriateľov keď nemá žiadnu inú zbraň.,,
,,To je hovadina Elliott- prerušil ho Gale, keď chcel pokračovať - ,,ja som počul, že patrila jeho parťákovi, ktorý mu počas jednej vojny zachránil život. Nikto síce nevie ako sa volá, ale všetci ho prezývajú Van Gogh.,,

,,A to prečo? - Ray udivene zdvihol obočie.
,,To je na tom to divné - nedal sa Elliott - nemá celé jedno ucho!,,
,,Hmm, bohvie čo je na tom pravdy - povedal Ray zízajúc na jeho ruskú ušanku, ktorá mu nedovolila overiť si pravdivosť týchto informácií.
,,Podľa mňa je divný. Navyše, ešte som ho nepočul prehovoriť. Ktovie či má vôbec jazyk,,

Vtom rozrazil dvere chlap, ktorý by sa dal ťažko prehliadnuť. Mal vyše dvoch metrov, tmavozelené tričko, ktoré bolo viditeľne napnuté pod kopou svalov, blonďavé vlasy uhladené dozadu a mieril si to k stolu s podobne stavanými.
,,Toto je elita chlapci - zasnene sa uškrnul Elliott.

Gale zagúľal očami: ,,Hora steroidov známa tiež ako Elliottova frajerka,,
Elliott ignoroval poznámku a spustil: ,,To je Lucius Irwin, prepravoval najhorších väzňov, ako jediný mal na každom tréningu 100% z každej disciplíny a v boji najvyššiu úspešnosť- vrátane lámania kostí a drtenia lebiek.,,
S Rayom sme sa pomaly otočili smerom k nemu.
,,Ehm.. on sa na nás usmieva...,,
,,No ako ste si mohli všimnúť, všetci sú tu trochu divní,, - pripomenul Gale a listoval nejakú knihu o tom, ako sa na západe nič nedeje.

Ráno nás čakal tréning. Po dlhom behaní a lezení nám generál udelil súpera, ktorého sme bez zbraní mali premôcť. Zbledol som akonáhle vyslovil meno mňa a toho Irwina. Nemyslel som si, že zomriem skôr ako v boji s tými vzbúrencami, kvôli ktorým sme tu. Postavili sme sa oproti sebe.

Bolo jasné, že silou proti nemu nemám šancu. Generál odštartoval súboj a Irwin sa rozbehol ku mne. Po niekoľkých mnou odrazených úderoch ma zrazil na zem kúsok od zľadovatenej plochy. Všetka pozornosť patrila jemu. Rozmýšľal som či sa postaviť. Keď videl, že som znova na nohách, s úsmevom opäť vyrazil mojim smerom. Pripravený mi ďalšiu jednu vraziť som uskočil a on sa dostal na klzký ľad. Vďaka tomu stratil rovnováhu a ja som ho stiahol na zem. Skôr ako sa stihol spamätať, sedel som mu za chrbtom a rukou ho držal pod krkom. Ozval sa generálov povel.

Na to sme sa všetci zoradili a odobrali dnu.
,,Pekne, Blackwood,, - povedal generál, keď som okolo neho prechádzal.
,,Hmm, druhý deň a stále žiješ Nathan, super...,,pomyslel som si a opláchol som si tvár. Vtom mi ťažká ruka dopadla na rameno.
,,Mám pocit že my sme sa ešte nezoznámili. Si Nathan však? ,,
Prikývol som. Aj napriek tomu že sa usmieval, cítil som z neho že by zo mňa najradšej vymlátil dušu.
,,Musím povedať, že tá tvoja technika nebola zlá. Všimol som si aj tvoju presnú streľbu. Keď to tu všetko skončí, bol by som rád, keby sa pridáš k môjmu oddielu,, - povedal a podával mi ruku.

Zamyslel som sa a pokrútil som hlavou, na čo Irwinovi hneď zmizol úsmev z tváre. Poďakoval som mu za ponuku a namieril som si to k svojej skupinke.
,,Hľa, hviezda prichádza,, - kričal už z diaľky Ray
,,Videli sme ťa s Irwinom, čo od teba chcel?,, - žiarlivým tónom vyzvedal Elliott.
Povedal som im, ako ma chcel zverbovať do svojho oddielu a ja som odmietol.
,,Si normálny? Do jeho oddielu chce ísť každý. Mohol si byť slávny, mať tisíc vyznamenaní ako on a žiť v blahobyte...
,,Hej, taktiež môže byť rád že žije.- Gale ukázal smerom kde sedel Van Gogh. Tamten počas tréningu zbil jednoho týpka do bezvedomia,,
,,Vravel som vám že je to magor,, - pripomenul Elliott.

Neďaleko sa ozval výbuch. O pár sekúnd vtrhol dnu jeden z hliadkujúcich vojakov a prikázal nám okamžite sa pripraviť.

,,Je to tu chlapci, dúfam že sa po tomto v zdraví znova stretneme u partičky kariet,, - povedal Gale berúc posledné veci.
Vybehli sme von na studený vzduch. Všade bol už dym, kvôli ktorému sme ťažko rozoznávali postavy. Rozdelili sme sa a ja som si to namieril medzi stromy, kde sa dym ešte nedostal. Po ceste som sa zbavil tých, ktorí sa rozhodli po mne strieľať. Podľa zamrznutého jazera, na ktorom som sa nachádzal som usúdil, že som necelý kilometer od tábora.
Vtom som v nohe zacítil ostrú bolesť, ktorá bola čím ďalej tým silnejšia.
Klesol som na zem. Približoval za ku mne jeden zo vzbúrencov a mieril na mňa. Zavrel som oči. Ozval sa výstrel a jeho bezvládne telo spadlo vedľa mňa. Rozpoznal som siluetu Irwina. Zakričal som naňho v predstave, že mi pomôže, nakoľko sa vedľa mňa tvoril potôčik krvi.
Prišiel ku mne, podal mi ruku a postavil ma na nohy. Nakoniec, možno to bol naozaj dobrý človek.. aj keď... zacúval.. a s úsmevom strelil do ľadu, ktorý podo mnou začal praskať. Očividne som sa mýlil.

V mihu sekundy ma obklopila tma a chlad. Akoby sa mi do tela zabodávalo tisíce nožov. Akoby vo mne zamrzli aj všetky inštinkty prikazujúce mi akýkoľvek pokus o vyplávanie na hladinu...alebo bojovanie o holý život.. nemohol som nič robiť.

Zrazu som zacítil ťah. V poslednej chvíli ma niečo schytilo za ruku a ťahalo smerom nahor. Potom moja tvár prerazila hladinu a ja som na nej znova zacítil mrazivý chlad. Všade bolo stále ticho. Sklonil sa nado mnou a priložil mi ucho k perám. Na jeho tvári sa javilo mierne znepokojenie, keď som začal zatvárať oči. Hneď na to som zacítil tlak na hrudi.
Pootvoril som oči.

Poslednýkrát sa na mňa pozrel. Tmavé vlasy mu padali do očí a zakrývali tým časť zjazvenej tváre. Pomaly som sa snažil posadiť. On medzitým mizol v diaľke. Rukou som si nahmatal ranu. Krvácanie zastavovala červená šatka okolo mojej nohy.